ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Autor fotografií

archív autora

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

20716

Dátum vydania

28. 09. 2011

Kategórie článku

• Architektúra
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Verejné priestranstvo v obci Zálesie

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

45%

Celkový počet hlasov: 902

Stredoveké mesto a verejné priestory

Úmerne s ekonomickým rozvojom mesta v 14. a najmä v 15. storočí sa zväčšovala aj sociálna diferenciácia obyvateľstva, ktorá sa zákonite premietla aj do pôdorysu mesta. Majetnejšie vrstvy obyvateľstva sa sústreďovali na námestí a na hlavných uliciach smerom k námestiu, chudobnejšie vrstvy obyvateľstva sa koncentrovali na predmestiach, v menej atraktívnych barinatých a terénne zložitých polohách. Na námestí a vo vedľajších uličných priestoroch si bohatší postupne prestavovali a dostavovali svoje domy, čím sa z pôvodne homogénneho mestského organizmu stával heterogénny útvar odrážajúci vo svojom pôdoryse i hmotovo- priestorovom stvárnení sociálnu diferenciáciu obyvateľov.

Pôdorysná kompozícia slovenských miest bola výsledkom dlhodobého kultúrno-historického a hospodársko-ekonomického vývoja odrážajúceho vzťahy základných funkčných komponentov, ktoré sa odvíjali pod vplyvom rôznych vonkajších faktorov, determinantov a limitov prírodného a civilizačného charakteru. Vzťah k prírode mal v stredovekom meste osobitnú úlohu.

Ak mesto vhodne zapadalo do širšieho krajinného rámca, tak v samotnom mestskom pôdoryse, kde prevládala funkčnosť nad estetičnom, prvok zelene chýbal. Vysoká zeleň skôr prekážala, uplatňovala sa len nízka zeleň, a to hlavne v rámci hospodárskych častí domov a v kláštorných záhradách. Preto stredovekému mestu v siluetárno-panoramatických pohľadoch chýbal zmäkčujúci účinok zelene.

Na námestí – ústrednom priestore mesta – sa odohrával každodenný život, konali sa tu trhy a jarmoky, prakticky sa tu uzatvárali všetky obchody. Priestor námestia bol pôvodne určený zástavbou meštianskych domov s pridruženou poľnohospodárskou – obchodnou funkciou, ktoré postupne, podobne ako ulice vybiehajúce z námestia, splývali do radovej zástavby. Na námestí sa však nesústreďoval len obchodný život mesta. Jeho silnou a veľmi dominantnou funkciou bola i reprezentácia mesta ako celku. Preto tu nachádzame okrem trhu i farský kostol, meštianske domy a dvorce, resp. komorský dom. V okružných uliciach sa sústreďovali menej výstavné domy s opakujúcim sa funkčným rozložením priestorov a príbuzného architektonického výrazu.

Napriek tomu, že 14. storočie nebolo poznačené prílišnou vojenskou aktivitou okolitých krajín, pretrval pri stavbe miest zvyk obkolesiť ich mohutnými vencami hradieb s dômyselným systémom bášt, strážnych veží a vstupných brán doplnených priekopami. Priestory v tesnej väzbe na hradby často využívali žobravé rády na výstavbu kláštorných komplexov, resp. tu stavali stredoveké nemocnice.

V štruktúre stredovekých miest budovaných na Slovensku môžeme nájsť množstvo spoločných znakov v pôdorysnej schéme zástavby, ktoré sa však výrazne odlišovali jednotlivými zložkami pôdorysu, tvarom námestí, ulíc, usporiadaním uličnej siete, polohou verejných budov, formou základných typov architektonických objektov. Napriek bohatosti odlišností delíme mestá na dva základné typy, mestá s nepravidelným pôdorysom a mestá s pravidelným pôdorysom. Mestá, ktorých základom sa stala nepravidelná pôdorysná sieť, vznikli na pôvodnej staršej zástavbe a sú aj výsledkom pôsobenia geomorfologických a prírodných činiteľov. Naproti tomu mestá s pravidelným pôdorysom vznikali mimo pôvodnej zástavby väčšinou na rovnom nečlenenom teréne.

Predmestia

Mestá, ktoré mali vhodné lokálne aj polohové podmienky na ďalší rozvoj, ako aj vhodné hospodárske zázemie, sa postupne rozširovali prakticky od prvých storočí svojej existencie. Hospodárska atraktivita priťahovala nových obyvateľov, najmä remeselníkov a kupcov z menej prosperujúcich miest a bezzemkov z poddanských dedín.

Prisťahovalci sa ubytovávali podľa svojich možností. Bohatší, ak boli ešte voľné parcely, vnútri mesta, prípadne na obvode jestvujúcej zástavby. Podľa počtu prisťahovalcov tak vznikali na obvode mesta buď nové ulice, alebo celé nové štvrte. Tie sa obyčajne koncipovali na novom pôdoryse. Táto situácia sa zmenila opevnením miest. Hradby neumožňovali získať pozemky v ohradenom meste, čím boli noví prisťahovalci nútení stavať si svoje domy za hradbami.

Opäť bohatší sa sústreďovali do polôh pred mestskými hradbami pozdĺž diaľkových ciest, kde mestský senát vytýčil domové parcely tak ako vo vnútornom meste. Chudobnejší prisťahovalci si stavali svoje príbytky na menej hodnotných pozemkoch, ktoré sa nachádzali obyčajne pozdĺž potokov, alebo si budovali neorganizované koncentrované predmestské štvrte. Kritériom novej zástavby bol však odstup od mestských hradieb z obranných dôvodov. Takto vznikli priestory na obranný systém miest, ktoré sú dodnes čitateľné v podobe námestí okolo stredovekého mestského pôdorysu.

Pôdorysné tvarovanie predmestí bolo dané obyčajne trasami diaľkových a miestnych komunikácií. Vzhľadom na to, že brány predstavovali najslabší článok opevnenia, ich počet sa minimalizoval. Obyčajne ich tvorilo vyústenie významných diaľkových komunikácií do mesta. Menej významné miestne komunikácie sa odkláňali od svojich trás pred hradbami a zaústili do diaľkových komunikácií. Výstavba domov okolo trás týchto komunikácií postupne určovala pôdorys predmestí.

V neskoršom období boli predmestia charakteristické budovaním výrobných objektov, ktoré na svoju prevádzku potrebovali väčšie plochy a mnoho vody. Tak sa pri vodných tokoch stavali mlyny, stupy, valchy, ktoré boli na vodný pohon, ako aj garbiarske dielne na spracovanie kože. Pri nich, podobne ako pri hrnčiarskych peciach, bolo dôvodom značného vysunutia od stredovekého mesta znečisťovanie ovzdušia, zápach, dym.

Na potokoch a vodných tokoch, resp. iných vodných zdrojoch, sa často stavali očistné kúpele. K ďalším typickým okrajovým typologickým druhom patril mestský chudobinec. Ten bol obyčajne lokalizovaný na dolnom okraji mesta vo väzbe na štvrte najchudobnejšieho obyvateľstva. Dolný okraj bol považovaný za najmenej hygienickú časť mesta. Bola tu najlacnejšia pôda a často sa na nej usadzovali bezzemkovia z poddanských dedín.

Námestia

Námestia Jedným z hlavných ťažiskových priestorov a zároveň kompozičných komponentov pôdorysnej štruktúry každého mesta je námestie. Je jednoznačne najdôležitejším vnútorným priestorom, lebo sa tu centralizovali všetky hlavné činnosti sídla a jeho najbližšieho okolia. Realizovala sa tu jedna z najvýznamnejších funkcií mesta – trh. Konali sa tu všetky zhromaždenia občanov, nachádzali sa tu najdôležitejšie občianske verejné objekty a domy najvýznamnejších občanov. Námestie bolo určené terénnymi možnosťami a bolo typické svojou veľkosťou, tvarom. Veľkosť námestia bola determinovaná terénnymi a prírodnými podmienkami a trhovými nárokmi, ako aj počtom účastníkov trhu a sortimentom tovarov. Menšie plochy vyžadoval predaj drobných úžitkových predmetov, väčšie zase predaj dreva a dobytka.

Pri postupnom vývoji a náraste mesta zo staršieho sídliska námestie buď vzniklo vedľa neho, pričom kostol zostal na pôvodnom mieste. Ak nebolo možné kostol zakomponovať do novovzniknutej štruktúry, určila sa preň poloha v strede námestia, len veľmi zriedkavo na jeho okraji. Kostol v zmysle stredovekej náboženskej filozofie bol dominantou sídla, ktorú umocňovala i jeho poloha. Preto ho nájdeme často situovaný na terénnej vyvýšenine, prípadne až na kopci. S budovaním radníc v priestore námestia sa spočiatku nepočítalo. Tie sa ako osobitý typologický druh, ktorý mal reprezentovať čoraz viac sa vzmáhajúce meštianstvo, začali budovať až pomerne neskoro, keď už nemohli ovplyvniť pôvodnú koncepciu, tvar a veľkosť námestia.

Pravidelné námestie vzniklo buď dosť drastickým zásahom do pôvodnej staršej štruktúry, alebo ho nachádzame v sídelných útvaroch budovaných na vopred vytýčenom a plánovanom pôdoryse, kde dostávalo štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorysný tvar. Nepravidelné námestia vznikli rozšírením diaľ kových ciest na jednom alebo dvoch miestach. V niektorých východoslovenských mestách nachádzame zaujímavé príklady námestí vretenovitého typu so šošovkovitým rozšírením diaľkovej cesty. Takéto námestia boli zvyčajne dlhé, takmer pozdĺž celej dĺžky mesta, od brány k bráne.

Námestie ako ústredný priestor stredovekého mesta bolo vnútorne diferencované plochami rôznych funkcií. Priestor v okolí farského kostola bol spravidla určený na mestský cintorín. Vysvätená plocha cintorína bola ohradená plotom, prípadne obkolesená múrom. Zvyšné plochy námestia boli určené na trhovisko. To bolo vnútorne diferencované podľa druhu predávaného tovaru. Počas týždenných trhov voľné plochy slúžili obchodníkom, remeselníkom i vidieckym poľnohospodárom. Výročné jarmoky trvajúce niekedy i dva týždne zaplnili námestie hrnčiarskymi búdami, plátennými šiatrami, stolmi, lavicami alebo slamenými rohožami. Na trhovú funkciu námestia nadväzovali aj podlubia tvoriace veniec okolo priestoru námestia.

Uličná sieť

Ulice nielen stredovekých miest spĺňali vždy v prvom rade komunikačnú funkciu. Okrem toho, že spájali dôležité funkčné celky, členili zástavbu na menšie jednotky a domové bloky. Ulice mali rôzny význam. Najvýznamnejšími sa stali tie, cez ktoré prechádzali diaľkové komunikácie, alebo ulice tvoriace prepojenie centra mesta –námestia s diaľkovou cestou, ktorá prechádzala mimo mesta. Z uvedeného dôvodu mali tieto ulice veľký význam najmä pre kupcov a obchodníkov, ktorí si pozdĺž týchto komunikácií skupovali pozemky a stavali svoje obydlia.

Pri budovaní opevňovacích systémov sa práve na týchto uliciach stavali brány, ktoré prepájali mesto s okolím. Pred bránami vznikla možnosť tieto komunikácie rozšíriť a realizovať trhy a jarmoky, na ktoré nebol na území mesta dostatok priestoru. Preto sa časom práve tento priestor mesta pomerne rýchlo zaplnil ďalšou výstavbou.

Z vnútorných mestských komunikácií sa za významnejšie dajú pokladať ulice okružné, obiehajúce okolo námestia. Tu sa nachádzali domy ostatných remeselníkov a poľnohospodárov. Ak bolo mesto opevnené, medzi hradbami a poslednými objektmi domovej zástavby vznikla hradbová ulička, ktorá sprístupňovala hradby z každého vnútorného bodu. Význam hradbových ulíc vzrástol iba v období obliehania mesta, inak sa týmto priestorom v podstate obyvateľstvo vyhýbalo. Zástavba na týchto uličkách nebola nijaká alebo jednostranná. Okrem uvedených ulíc mesto obsahovalo i priečne ulice ako spojnice medzi námestím a okružnými ulicami a medzi námestím a najvýznamnejšími baštami mestského opevnenia.

Mestské opevnenia

K najvýznamnejším stavebným prvkom stredovekého mesta patrí mestské opevnenie, ktoré malo zaručovať bezpečnosť a obranu proti nepriateľovi. Primárnu ochranu každého stredovekého mesta zabezpečovala jeho lokalizácia – poloha na vyvýšených terasách riek, pri väčších vodných tokoch predstavovala lepšiu možnosť obrany. Tá vyplývala zo stratégie boja v stredoveku – boj muža proti mužovi a prenášala sa aj do mesta – zužovanie, zalamovanie ulíc, súvislá zástavba murovaných domov a hospodárskych stavieb a predovšetkým murovaných mestských opevnení.

V 13. stor. sa u nás prestali stavať staršie druhy opevnení s drevenou palisádou na zemnom vale a vodnou priekopou. Boli málo odolné proti nepriateľovi a aj v čase pokoja podliehali skaze. Až vpád Tatárov ukázal, že najlepšie vzdorovali zemné stavby, čo bol podnet k tomu, aby sa od konca 13. stor. začali opevňovať hrady kamennými múrmi a následne aby začali panovníci udeľovať povolenia opevňovať mestá kamennými hradbami.

Mestské opevnenie bolo dovolené stavať iba v kráľovských mestách. V Uhorsku povoľoval postaviť opevnenie mesta, hradu či tvŕdze iba panovník a túto výsadu udeľoval iba šľachtickým rodom a vlastným mestám, čiže mestám na kráľovskej pôde. Tým sa opevnenie stalo jedným s diferencujúcich faktorov, pomocou ktorého bolo možné rozlíšiť kráľovské mestá od zemepanských, a zároveň výsadou, ktorá komunitu mešťanov stavala na úroveň šľachtických osád.

Mestské opevnenie teda okrem úžitkovej funkcie bolo aj formálnym výrazom a znakom mestských slobôd, podobne ako napríklad radnica. Symbol opevnenia sa z uvedeného dôvodu dostal i do pečate a na erby viacerých miest.

Kamenné mestské opevnenia pozostávali z hradbových múrov, ktoré boli zosilnené vežami a chránené priekopami. Boli prispôsobené na pasívnu a aktívnu obranu, ktorá závisela od vývoja vojenskej techniky. V 13. a 14. stor. sa používali ešte chladné zbrane, neskôr po vynájdení pušného prachu sa používali teplé zbrane, čo znamenalo zosilňovanie hradobných múrov, vytváranie parkanových múrov na rýchly presun vojakov a vojenskej techniky, prehodnotenie vstupných brán s ich ľahkou zraniteľnosťou novými druhmi zbraní a budovanie podstatne vhodnejších barbakanov. Pasívnu obranu predstavovali kamenné alebo tehlové múry. Tá bola niekedy kombinovaná so zemným valom alebo s drevenou palisádou. Do vodnej priekopy sa pre sťaženie prístupu nepriateľa vrážali zaostrené koly.

Medieval cities and public areas

The formal layout of medieval cities was significantly determined by the local conditions of the territory on which they were built. These included chiefly the physical formation of the area, the directions of roads and rivers, and often the remnants of original settlements. In our part of the world urban builders were most always guided by these givens, which increased the attractiveness of the material/spatial composition as opposed to the formal perfection of the ideal urban groundplan. This is not to say that the medieval designer did not also strive wherever possible for this ideal – regularshaped squares, geometric plots of land accompanied by a repetition of house facades which appeared unified in spite of a certain architectural differentiation, the contrast of public and residential buildings, and a loose implementation of the dominant point which was more random than intended.