ÚzemnéPlány.sk

Autor

Reinhard Seiss

Spoluautori

Preklad: Andrea Bystrická

Autor fotografií

Reinhard Seiss / URBAN+

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

14641

Dátum vydania

21. 12. 2012

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

48%

Celkový počet hlasov: 526

Plány vertikálneho mesta

Žiaden iný druh budovy nepolarizuje spoločnosť do takej miery ako mrakodrap. Pre niekoho je výrazom modernosti a mestskosti, pre iného je symbolom stratenej mierky našich miest. V niektorých mestách sú mrakodrapy kvôli nedostatku zastaviteľných plôch či neúmerným cenám pozemkov urbanistickou nevyhnutnosťou. Inde sú len čistou sebaprezentáciou bez známok hospodárnosti. Rovnako rôznorodé je aj urbanistické a politické plánovanie umiestňovania mrakodrapov. Siaha od tvorivo a ekonomicky motivovaných stratégií až po urbanistickú anarchiu.

Viedeň je mesto mrakodrapov, a to už od päťdesiatych rokov minulého storočia. Fakt, ktorý zostával dlhý čas nenápadný. Jedným dôvodom bolo, že stavebný poriadok mesta za výškový dom považoval už budovu s výškou rímsy 26 metrov. Druhým dôvodom bolo, že mrakodrapy päťdesiatych až osemdesiatych rokov boli prevažne verejné stavby. Väčšie mestské nemocnice, centrála sociálnej poisťovne, študentský internát, zopár budov spolkového úradu či niekoľko odľahlejších obecných bytových domov sú síce z architektonického či urbanistického pohľadu považované za skutočné hriechy, vďaka svojej spoločenskej prospešnosti sú však obyvateľstvom akceptované.

Preto ani mesto sa o plánovanie mrakodrapov veľmi nestaralo – až do polovice deväťdesiatych rokov, kedy sa dôsledkom otvorenia sa na východ a vstupu Rakúska do EÚ začal vo Viedni ošiaľ výškovej výstavby. Viedenská samospráva sa zrazu zľakla konkurencie Budapešti, Prahy či Varšavy a zmyslela si, že iba vďaka mrakodrapom bude Viedeň schopná obstáť v boji o medzinárodných investorov. A tak sa stalo, že stavebné povolenia sa vydávali na každý čo i len trochu mysliteľný projekt bez možnosti či dokonca vôle oprieť sa o nejaký koncept výškového rozvoja mesta. Pritom prvé snahy o vypracovanie takéhoto konceptu pre Viedeň siahajú až do roku 1972, kedy architekt Hugo Potyka k problematike umiestňovania výškových stavieb vypracoval rozsiahlu štúdiu. Po mimoriadne dôslednom prieskume mestskej štruktúry, dopravy, ale aj topografie a klimatických podmienok určil vhodné miesta, akceptovateľnú výšku a hustotu budúcej výškovej zástavby. Zašiel tak ďaleko, že dokonca určil normatív pre ich hmotové a povrchové stvárnenie. Podľa Potyku by výškové budovy nemali byť umiestňované náhodne, ale premyslene, ako urbanistické dominanty mesta.

Necelé dva roky na to bol ateliér Coop Himmelb(l)au viedenskou mestskou radou poverený, aby sformuloval kritériá výstavby výškových budov. Aj pri tejto štúdii sa po viacerých analýzach, skúmajúcich dopravné napojenie, existujúcu hustotu mestskej zástavby a dôležité priehľady, vybralo niekoľko miest pre cielenú výstavbu výškových budov. Zároveň architekti Wolf Prix a Helmut Swiczinsky, ktorí sami ešte žiadne výškové stavby nestavali, podnecovali ich polyfunkčné využitie – bývanie s administratívou a verejnými službami v jednej a tej istej veži. Považovali to za základný predpoklad vytvorenia mestskosti – rovnako v samotnej budove, ako aj v jej okolí. Hugo Potyka v povolení stavať vežiaky videl zvýhodňovanie jednotlivých majiteľov pozemkov – a tým poškodzovanie zásady rovnoprávnosti. Preto navrhoval finančné odškodnenie voči verejnosti a posilnenie práv obyvateľov, aby sa mohli voči hroziacim následkom výškovej výstavby už vopred účinnejšie brániť. Coop Himmelb(l)au zase v 1991 navrhovali verejnú kontrolu kvality realizácií výškových stavieb, a to najmä v prípade, ak sa investor v priebehu výstavby odchýli od schváleného projektu. Takéto požiadavky sa však vedeniu mesta Viedeň očividne zdali príliš nepriateľské voči investorom, pretože ani jeden z konceptov politicky neodobrilo.

A tak sa od 1995 na základe nekoncepčných politických rozhodnutí postavili početné výškové budovy roztrúsené po celej Viedni často na veľmi otáznych miestach a v znepokojivo slabej urbanistickej kvalite – pozrime sa na Wienerberg City alebo stavby pozdĺž Wagramer Strasse. Snaha investorov zarobiť očividne prevážila verejné záujmy. A mesto, miesto nasolenia mastnej pokuty, vďaka mimoriadne v„pružnému“ územnému plánu poskytlo investorom ešte aj veľkorysé príspevky na rozvoj bývania a bezplatné vybudovanie technickej infraštruktúry.

1. DELUGAN MEISSL, H. HOLLEIN, H. NEUMANN, W. HOLZBAUER, D. PERRAULT A I.: DONAU CITY – VÝŠKOVÉ DOMY; H. SEIDLER: OBJEKT VPRAVO

Medzi skoro tridsiatimi realizovanými a ďalšími dvadsiatimi plánovanými stavebnými zámermi týchto nekoncepčných až bezprávnych rokov nájdeme i tak škandalózne projekty, ako je Millennium Tower, ktorá miesto povolených 140 metrov narástla na celých 171 (a keď započítame aj strešné nadstavby, dokonca na 202 metrov) alebo projekt Wien Mitte, kde sa viedenský magistrát svorne s jemu blízkymi investormi snažil pretlačiť masívnu výškovú zástavbu navzdory nesúhlasu obyvateľov i odbornej verejnosti. Až silná vlna odporu vrcholiaca protestmi národnej komisie pre svetové dedičstvo UNESCO prinútila viedenský magistrát v roku 2002 s veľkým oneskorením konečne vypracovať koncept výškového rozvoja mesta.

V koncepte sú definované oblasti, v ktorých výšková zástavba neprichádza do úvahy – chránené prírodné oblasti, architektonické a pamiatkové zóny ochrany a niektoré dôležité priehľady. Všetky ostatné časti mesta však ponecháva ako zóny možnej výškovej zástavby s jedinou určujúcou podmienkou – tou je blízkosť stanice metra, stanice S-Bahn alebo zástaviek dvoch rôznych električkových spojov. Keď si uvedomíme, že Viedeň disponuje zhruba 90 zástavkami metra, o S-Bahn a električke ani nehovoriac, a prirátame si k tomu groteskný dodatok k regulácii, že na povolenie stavať výškovú stavbu stačí, aby realizácia napojenia na verejnú dopravu bola v strednodobom horizonte, celý koncept výškovej regulácie (ešte ku všetkému aj právne nezáväzný) je nezmyselnou fraškou.

Viedni už celé desaťročia chýba trojrozmerná vízia celého mesta. Zürich, naproti tomu, ju má definovanú priamo vo svojom koncepte výškovej zástavby. I keď sa želaná silueta mesta nedá nariadiť, nie je správne ani to, aby rozvoj mesta určovali pozemkoví špekulanti a fondy nehnuteľností. Je pozoruhodné, že tradične červená Viedeň s témou výškových stavieb zaobchádza omnoho liberálnejšie ako mnohé západoeurópske či dokonca americké metropoly, ktoré, zdá sa, sa dokázali lepšie povzniesť nad podozrenie z nostalgického vzťahu k sebe samým či z nepriateľstva voči investorom.

V Mníchove, kde od roku 2004 na základe verejného rozhodnutia žiadna stavba nesmie výškou prekročiť 100 metrov vysokú vežu kostola Frauenkirche, podliehajú projekty výškových stavieb princípom sociálne spravodlivého užívania pôdy. To znamená, že investor je povinný dve tretiny ceny pozemku odovzdať mestu ako protislužbu za to, že môže stavať omnoho vyššie, respektíve hustejšie, ako je bežné v okolí. Takýto príjem umožňuje mestu financovať verejné práce v rámci daného projektu – ako napríklad cestné napojenie, výstavbu parku či škôlky – a tak je projekt prospešný aj okolitým obyvateľom.

V Paríži sa až do sedemdesiatych rokov stavali mrakodrapy bezmyšlienkovito po celom historickom meste. Až 210-metrová veža Tour Montparnasse definitívne ukázala, ako zničujúco takéto stavby bez mierky pôsobia na siluetu mesta a na jednotlivé štvrte. Odvtedy sa metropola na Seine až na pár výnimiek, akou je napríklad Národná knižnica, vzdala nových výškových stavieb v rámci hraníc mesta a sústreďuje ich v urbanistických clusteroch (zhlukoch) – ako je napríklad predmestie La Defense. V centre s jeho dvoma miliónmi obyvateľov však platia prísne reštriktívne opatrenia, ktoré citlivo chránia obraz mesta. Investorov a architektov v súčasnosti neobmedzujú len presne určené panorámy a priehľady, ktoré musia zachovať, ale rovnako aj pre každú parcelu zvlášť predpísaný objem a výška zástavby či dokonca tvar zastrešenia.

2. G. PEICHL – R. WEBER, B. PODRECCA: MILLENIUM TOWER
3. H. NEUMANN: ARES TOWER (DONAU CITY)
4. COOP HIMMELB(L)AU, DELUGAN MEISSL, A. WIMMER: VÝŠKOVÉ OBYTNÉ DOMY (WIENERBERG CITY)

Aj v Londýne sa väčšina mrakodrapov sústreďuje na jednom mieste na periférii mesta – a to Canary Wharf na mieste niekdajších Docklands. Investori veľkých projektov rešpektujú nielen samotný odsun, ale aj ďalšiu, na obdržanie stavebného povolenia nevyhnutnú, podmienku – realizáciu protislužby v prospech verejného blaha. V ostatných častiach mesta sa výška zástavby podriaďuje viacerým rôznym priehľadom, dôsledne kartograficky zaznamenaným, ktoré smerujú na katedrálu Svätého Pavla. Táto 111 metrov vysoká kupolovitá stavba bola až do šesťdesiatych rokov minulého storočia suverénnou urbanistickou dominantou hlavného mesta Veľkej Británie. Vďaka konzekventnému dodržiavaniu priehľadových koridorov sa podarilo jej vizuálny účinok a tým aj želanú siluetu mesta zachovať až dodnes.

I Amsterdamu sa darí svoje centrálne mestské štvrte udržiavať bez moderných mrakodrapov. Všetky takéto projekty sústreďuje na vybraných územiach určených na rozvoj mesta – spomedzi všetkých spomeňme Zuidas (v preklade Južná os). Od roku 2002 tu na 225 hektároch vo forme husto zastavaného zhluku výškových stavieb vznikla centrálna biznis štvrť premiešaná s bývaním a kvalitnými vzdelávacími inštitúciami. Nová štvrť je na mesto napojená metrom a diaľnicou, je v bezprostrednej blízkosti železničnej stanice Amsterdam Zuid a len niekoľko minút jazdy od letiska Schipol. Investori, ktorých stavebné úmysly nevyhovujú urbanistickým kritériám územného plánu mesta, sú nemilosrdne vyzvaní, aby svoje šťastie skúsili inde.

Najrôznorodejšie spôsoby zaobchádzania s výškovými budovami nachádzame v amerických metropolách. Ukázala to aj rozsiahla štúdia „Medzinárodné urbanistické a výškové plány miest“ viedenskej architektky Silji Tillner. Kým v San Franciscu je regulácia zástavby úzko spätá s topografiou mesta stojaceho na 49 pahorkoch, v Chicagu je umiestňovanie výškových stavieb regulované bonusovým systémom, ktorý umožňuje stavať vyššie a hustejšie, ako povoľuje územný plán mesta. Investori však za povolenie stavať do výšky musia zrealizovať protislužbu pre verejnosť. Tú ale neurčuje ich vyjednávacia šikovnosť či politické konexie, ale obyčajná a pre všetkých pochopiteľná tabuľka. A tak si môže investor na výmenu za vytvorenie verejných plôch na pozemku prihodiť pár metrov štvorcových úžitkovej plochy, samozrejme, v závislosti od toho, či urobí iba širší chodník alebo rovno celý park. Viac metrov štvorcových úžitkovej plochy mu zaručí aj premyslenejšie stvárnenie budovy či opatrenia skvalitňujúce okolie – ako napríklad investícia do najbližšej stanice metra či rekonštrukcia historickej budovy.

V New Yorku, dokumentuje ďalej Silja Tillner, vyčítavo poukazujúc na neregulovanú situáciu v rakúskych mestách, je nutné nielen vykonať protislužbu pre verejné blaho, ale aj priamo odškodniť okolitých obyvateľov, pokiaľ nejaký investor chce stavať vyššie, ako je v okolí bežné. Investor musí od všetkých okolitých majiteľov pozemkov, ktorí ešte nevyčerpali so svojimi stavbami maximálnu prípustnú výšku, odkúpiť takzvané „vzdušné práva“ – čiže ich de facto odškodniť za to, že kvôli jeho stavebnému úmyslu už nebudú môcť svoje stavby zvyšovať. Do akej miery dokáže stavebný poriadok určovať architektúru mesta, ukazuje aj snaha newyorského stavebného úradu predpisovať ustupovanie výškových budov, ktoré má zmenšiť ich tieniaci účinok na okolité stavby. Už v tridsiatych rokov minulého storočia sa vďaka tejto snahe vyvinul špecifický druh newyorského mrakodrapu – takzvaný „Wedding Cake“, po našom „svadobná torta“.

5. COOP HIMMELB(L)AU: SEG-TURM; NIGST – FONATTI – OSTERTAG – GAISRUCKER: NFOG-TURM (OBYTNÝ KOMPLEX ALTE DONAU)
6. J. AUSCH, G. PEICHL – R. WEBER, COOP HIMMELB(L)AU: VÝŠKOVÉ OBYTNÉ DOMY (OBYTNÝ KOMPLEX ALTE DONAU)
7. J. AUSCH: OBYTNÉ VEŽE SOCIÁLNEJ VÝSTAVBY (OBYTNÝ KOMPLEX ALTE DONAU)