ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Ľudmila Husovská, CSc., PhDr. Norma Urbanová

Spoluautori

recenzent: prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Autor fotografií

Norma Urbanová, Ľuboš Ďurček, Ľudmila Husovská

Zdroj

EuroStav

Zobrazení

19103

Dátum vydania

19. 12. 2012

Kategórie článku

• Architektúra
• O ochrane pamiatkového fondu

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

44%

Celkový počet hlasov: 609

Nová tvorba v historickom prostredí na Slovensku

Závery, ku ktorým dospeli odborníci v 80. rokoch minulého storočia na základe dlhodobých skúseností z pamiatkárskej praxe spolu so všetkými profesiami, súvisiacimi s obnovou zákonom chráneného nehnuteľného pamiatkového fondu (urbanizmus, architektonická a s ňou spojená výtvarná tvorba so všetkými profesiami, vrátane remesla a ponuky vhodných materiálov) však nestratili na svojej platnosti. Sporadicky sa objavujú ako pripomienky v odbornej tlači v snahe nájsť rozumný kompromis medzi krajnými pohľadmi zúčastnených strán na tomto procese, preto nemá význam ich znovu pertraktovať. Možno veci skôr pomôže, ak sa podarí vypestovať vo verejnosti reálny hodnotový vzťah ku kultúrnemu dedičstvu, aspoň približne na úrovni, aká existuje už dávno vo vyspelej časti Európy. Tento vzťah by však mali mať zafixovaný v podvedomí predovšetkým všetci tí, ktorí jeho obnovu a tým aj ochranu zabezpečujú, vrátane vlastníkov, ktorí sa dobrovoľným vlastníctvom na takúto úlohu zaviazali. Jednou z foriem je prezentácia pozitívnych výsledkov obnovy pamiatok, alebo ich čiastočnej náhrady (lebo často v mestskom prostredí práve o to ide) novou tvorbou (architektúrou novodobou, modernou). Treba pritom pripomenúť, že každá z týchto činností je tvorivým procesom a v porovnaní s tvorbou „na zelenej lúke“ je tvorba v pamiatkovom prostredí (rekonštrukcia, obnova i novotvar) často oveľa zložitejšia, náročnejšia na hľadanie neobvyklých technických riešení a tým aj na čas, obmedzovaná nielen množstvom predpisov platných v stavebníctve, ale aj oprávnenými požiadavkami, zabezpečujúcimi okrem plnej funkčnosti zachovanie pamiatkovej podstaty, ktorá býva mierou náročnosti pri jednotlivých pamiatkach odlišná.

Bytový komplex Hlboká

V posledných rokoch eviduje odborná verejnosť v oblasti rekonštrukcie a obnovy v historickom prostredí (nemusí ísť však nutne o zapísané pamiatky a chránené pamiatkové územie) – ocenené kvalitné realizácie, rešpektujúce požadované riešenia s veľmi dobrým výsledkom – aj po stránke stavebnej a remeselnej. V súťaži Stavba roka 2011 získala Cenu Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska – rekonštrukcia a nadstavba objektu Bytový komplex Hlboká s novostavbou garáží, obsahujúcou aj riešenie nádvoria prepojením so staršou dvojpodlažnou vínnou pivnicou a v budúcnosti plánovaným stavebným uzavretím parcely na západnej strane.

1 – Dvorová fasáda a sadovnícka úprava vnútrodvorového priestoru s dvojpodlažnou podzemnou garážou pre 54 áut, foto: Norma Urbanová;

2 – Zachovaná pôvodná konštrukcia reštaurovaného terazzového schodiska s novým osobným výťahom v schodiskovom zrkadle, foto: Ľuboš Ďurček

Koncepcia obnovy

Adaptácie na nové funkčné využitie objektu vychádzali z návrhu na obnovu, ktorý predpokladal zachovanie všetkých jeho charakteristických znakov – hmoty, výšky, základnej konštrukčnej a dispozičnej schémy s obomi historickými schodiskami a spoločenskými priestormi. Počítala so zachovaním, prípadne nutnou materiálovou náhradou s presnosťou kópie, všetkých umelecko- remeselných detailov v interiéri aj exteriéri – úpravou ohradeného terénu na severnej a východnej strane aj vnútorného priestoru, vysadeného pôvodne gaštanmi a prechádzajúceho postupne do prírodného prostredia. Tieto požiadavky vychádzali z istej výnimočnosti stavby, ktorá si napriek viacerým účelovým zmenám v priebehu 20. storočia zachovala svoje základné, charakteristické znaky, získané takmer pred storočím v procese tvorby podobnom tomu súčasnému – adaptáciou a dostavbou v priestore vytvárajúcej sa novej ulice s prvými stavbami, určujúcimi do budúcnosti hmotové a výškové parametre zástavby celého prostredia.

Nové funkčné využitie

Interiér preto zachováva a obnovuje všetky reprezentačné priestory bývalého sanatória – vstupnú halu so sieťovým štukovým stropom a terazzovou dlažbou (dnes vyčlenenú na obchodnú prevádzku s luxusným tovarom) a v oboch nadzemných podlažiach stĺpovú sieň, prechádzajúcu na prízemí k pôvodnej elegantnej konštrukcii schodiska, doplneného v zrkadle súčasným moderným výťahom a v celej ploche mramorovou dlažbou, ktorá umocňuje nové funkčné využitie celého objektu. Len originálne Weinwurmovo riešenie prepojenia dolnej siene s odbornou knižnicou na poschodí okrúhlym otvorom v strope, upraveným na spôsob ochodze, ostalo na obnovu pre budúcnosť.

Veľkometrážne bytové priestory s moderným technickým vybavením, ktorými nahradili niekdajšie nemocničné izby a vyšetrovne, sú ideálne dispozične riešené s nástupom vždy z niektorého z pôvodných schodísk, čo umožnilo zachovať podstatnú časť základných konštrukcií vo Weinwurmom pristavanej južnej časti objektu aj vo výškach jednotlivých podlaží. Nepochybne tomu napomohlo rozhodnutie investora o jeho funkčnom využití, v ktorom len prízemie a suterén vyhradili občianskej vybavenosti, rozsahom a druhom primeranej obytnej časti. Staršia, severná, Milchova časť objektu prešla vzhľadom na stavebno-technický stav konštrukcií podstatnejšími dispozičnými zmenami v prospech moderného riešenia bytov, ale aj tu bolo možné zachovať reprezentačné recepčné priestory a priestrannú jedáleň so štukovou výzdobou stropu a profilovanými dverami s dekoratívne leptanými sklenými výplňami. V originálnom vyhotovení sa zachovala kamenná konštrukcia samonosného schodiska s kovaným dekoratívnym zábradlím, ktorého konštrukcia s priestranným zrkadlom umožnila bez problémov vstavať moderný výťah až do nadstavaného ďalšieho podlažia a zobytneného podkrovia po úroveň Weinwurmovej prístavby. Samonosné schodisko zopakovali dvomi ďalšími kamennými ramenami ako repliku veľmi podobnú s originálom vrátane kovaného zábradlia. Z originálnych materiálov sa podarilo zachovať a obnoviť všetky dekoratívne kameninové dlažby, čo možno v súčasnosti považovať tiež za výnimočné riešenie.

3 – Schodiskový priestor na 1. poschodí po obnove a reštaurovaní originálu vrátane kovaného zábradlia a štukovej výzdoby prekladu, v zrkadle je vložený výťah až do zobytneného podkrovia, foto: Ľuboš Ďurček;

4 – Stĺpová konštrukcia priestoru bývalej pracovne na prízemí so vstupom na terasu priečneho traktu s rozšírenou komunikačnou funkciou k hlavnému schodisku vo Weinwurmovej prístavbe, stav po obnove, foto: Ľuboš Ďurček

Pozoruhodné a obyvateľmi podkrovných bytov mimoriadne cenené je riešenie osvetlenia časti priestorov zaskleným pásom nad úrovňou podlahy, umožňujúcim kontakt s okolím, ktorý pri výlučnom použití strešných okien veľmi chýba. Súčasne však ponúka v tomto prostredí s množstvom zelene, tvoriacej neraz milosrdnú clonu okolo zanedbaných zákutí susediacich ulíc, jedinečný, výnimočný pohľad na desaťročiami kultivované krajinné prostredie. Moderné, nápadité riešenie napriek tomu fasádu neruší, nepôsobí cudzorodo a neprimerane. Nadstavba, opakujúca zimnú záhradu a vo výške podkrovia terasu, pôsobí spolu s úpravou dvorovej časti podkrovia prístavby v terajšej podobe harmonicky, zjednocujúco.

Nenásilné sú aj nové riešenia na dvorovej fasáde – rozšírenie pavlačí so zachovaným typom charakteristického kovového zábradlia s ohrádkami na kvetináče, alebo prispôsobenie výšky okenných otvorov v miestach s diametrálne zmenenou funkciou priestorov. Nové riešenia pri dodržaní základných princípov staršieho jadra vrátane výberu materiálu a spracovania detailov takmer nie sú pri zbežnom pohľade postrehnuteľné. Architektonický výraz historickej budovy sa teda podarilo zachovať.

Riadenie procesu realizácie stavby spolu s inžinierskou činnosťou, cenovou kontrolou, tiež kolaudáciu stavby so stavebným dozorom, vykonávala spoločnosť MADING, s. r. o.

Obdivuhodný výsledok

Výnimočná je táto stavba aj tým, že prešla počas 90 rokov podobnou zásadnou obnovou, citlivou adaptáciou a dostavbou, ktorej autormi sú architekti Ľuboš Ďurček a Michaela Hantabalová, generační pravnuci Fridricha Weinwurma, ktorý v podobnom procese obnovy a dostavby tiež zachoval dielo svojho predchodcu Dionýza Milcha a konštruktívne naň nadviazal bez negácie pôvodného konceptu staršej časti. Úcta k dielu svojho predchodcu začína byť znovu aktuálna, svedčia o tom aj ďalšie úspešné realizácie, týkajúce sa už i modernej architektonickej tvorby, akou je rekonštrukcia a obnova národnej kultúrnej pamiatky – bývalého Kochovho sanatória v Bratislave – funkcionalistickej stavby (architekti – Dušan Jurkovič a Jindřich Merganc, 1928 – 1930), ktorej autorom je Ing. arch. Viktor Šišolák a Ing. arch. Dušan Dinaj.

Často si však neuvedomujeme, že obdivuhodný výsledok je produktom zložitého hľadania tých najlepších postupov – od rozhodnutia o budúcom využití, v ktorom má veľký podiel vlastník a jeho vzťah k prezentovaným hodnotám, cez odbornosť a úzku tvorivú spoluprácu všetkých odborníkov zúčastnených na projekte, až po realizáciu, zodpovednú za perfektne odvedenú prácu, ktorej kvalita sa výrazne preukáže na vypracovaní detailu.

Kremnická mincovňa

Iným príkladom riešenia danej problematiky je kremnická mincovňa, ktorá patrí medzi najstaršie podniky na svete s nepretržitou prevádzkou výroby mincí a neskoršie aj medailí od doby svojho vzniku v stredoveku až po dnes. Mincovňa ako štátny podnik nachádzajúca sa v severozápadnej časti Štefánikovho námestia a na nároží s Kutnohorskou ulicou je písomne potvrdená na tomto mieste už viac ako 560 rokov, ale vieme, že existovala v meste už skôr v polohe Im aldem Kammerhoff. Má svoj vlastný archív, v ktorom sú zachované dokumenty k jej činnosti od roku 1630, čo je najstarší „podnikový“ archív historickej výrobnej prevádzky u nás a pravdepodobne aj v strednej Európe.

Areál mincovne pozostáva z administratívnych a výrobných budov, v ktorých sa nachádzajú historické priestory a miestnosti, so zachovanými hodnotnými detailmi a prvkami. Dnes tvoria mincovňu 2 pamiatkové objekty nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky.

Pamiatkový objekt č. 1 je najstaršou časťou a 4-krídlovou 2-podlažnou budovou s hlavnou fasádou do námestia a na nárožie Kutnohorskej ulice – patrí vedeniu a administratíve mincovne. Pamiatkový objekt č. 2 je 3-krídlový 2-podlažný objekt na západnej, severnej a východnej strane, kde je aj napojenie na PO č. 1. V tejto časti sú umiestnené dielne. Oba objekty sú aj čiastočne podpivničené.

Z histórie stavieb

Budova mincovne na dnešnom Štefánikovom námestí vznikla prestavaním dvoch starších meštianskych domov – na juhovýchodnom nároží do námestia a na juhozápadnom nároží v uličke k hradbám V tejto „novej “ budove boli umiestnené predovšetkým dielne, v ktorých sa rafinovalo zlato. Mlyny a dielne, ktoré zostali na pôvodnom starom mieste, pracovali zároveň s výrobňou vo vnútri hradieb až do začiatku 20. storočia. Súčasťou mincovne na námestí boli aj priestory pre vtedajšiu administratívu i ubytovanie vtedajšieho „manažmentu“.

Druhá stavebná etapa súvisí s rozvojom razenia mincí a medailí, ale aj so zmenou vlastníctva mincovne. Z tohto obdobia je známy súpis technického zariadenia a usporiadania mincovne, ktorá mala tridsať rôznych miestností. V tejto stavebnej etape budovu mincovne rozšírili na západnej a severnej strane, pričom vznikla poschodová 4-krídlová stavba s uzavretým dvorom, ktorá končila tesne pri hradbe mestského opevnenia s oplotením pri východnom krídle smerom do ulice. Uzavretím mincovne severným smerom vznikol druhý dvor medzi severným dvorovým krídlom, opevnením a Kutnohorskou ulicou s prepojením na ulicu. S prístavbami na hradbovom múre bolo severné dvorové krídlo spojené s hradbou.

Pôdorys prízemia – architektonicko-historický výskum

Nasledujúce stavebné etapy je možné sledovať pri porovnávaní našich poznatkov s existujúcimi pôdorysmi mincovne z rokov 1767, 1855 a 1880 – 82. Obdobie od 18. do začiatku.19. storočia pomerne dobre zachytila dokumentácia z roku 1767, prezentujúca budovy a jej okolie s opevnením. Pôdorysy dokumentujú stav, ktorý potom zostáva takmer nezmenený, okrem krovu a menších úprav priestorov s klenbami. Podľa prízemia je jasný rozsah celej mincovne a poschodie dokumentuje južné a východné uličné krídlo. Hoci chýba časť poschodia mincovne – západné a severné krídlo, vieme, že aj tieto krídla mali poschodie, z ktorého sme identifikovali prepojenie práve medzi týmito krídlami. Zmeny v tejto dobe ovplyvnili požiare v rokoch 1716, 1777 a 1787, z ktorých posledné dva vznikli priamo v mincovni. Boli pre ňu a pre väčšiu časť mesta zničujúce. Po požiaroch bola budova mincovne opravená, ako to pomerne veľmi presne dokumentuje pôdorys prízemia a poschodia mincovne z roku 1855.

V procese premeny mincovne po jej vzniku a trvalej prevádzke až do 19. storočia je najvýznamnejšou stavebnou etapou 2. polovica 19. storočia, kedy rozsiahlou prestavbou a rozšírením mincovne po roku 1882 sa modernizovala stavebná i technologická podstata mincovne. Dôvodom prestavby bol vznik meny, ktorá vyplynula z podmienok Rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867, ale aj ako dôsledok zemetrasenia – zosuvov pôdy z dôvodov dolovania v Kremnici roku 1879. Táto prestavba je výborne dokumentovaná plánmi murárskeho kráľovského majstra Ferenza Murancsana (Františka Murančana).

1 – Pohľad na západnú a severnú fasádu nádvoria, foto: Ľudmila Husovská;

2a, 2b – Pohľad na fasády nádvoria pred rekonštrukciou – súčasný stav a počas rekonštrukcie, foto: Ľudmila Husovská

Rozšírenie mincovne výrazne ovplyvnil jej rozsah, kde ťažiskom prestavby bol vznik dnešného pamiatkového objektu č. 2 – dielní, ktorými sa síce zničila takmer celá časť stavieb okolo hradby a dvora ku Kutnohorskej ulici, vrátane Hornej brány s barbakanom, ale nová časť progresívne doplnila areál mincovne. Podľa zachovaných častí murív, architektonických detailov a prvkov sa týmto uzavrel hmotovo-priestorový vývoj aj tejto časti areálu mincovne, ktorý prakticky existoval aj v rokoch 1918 – 1945.

Obdobie 20. storočia poznamenalo len čiastočne stavebnú štruktúru historickej časti mincovne. Snaha o prevezenie mincovne do Budapešti do roku 1918 ohrozila existenciu mincovne, z ktorej sa odviezlo takmer všetko hnuteľné strojové a iné zariadenie spolu s prevádzkovým materiálom. Po roku 1918 bola mincovňa znovu zriadená a vybavená novou technológiou ako Mincovňa Republiky československej. Takto pracovala až do roku 1945, kedy po poškodení mincovne vojnovými udalosťami v roku 1945 sa dokonca uvažovalo o jej zbúraní, ale nakoniec sa rozhodlo o ďalšom rozsiahlom rozšírení mincovne južným smerom ku Františkánskemu kláštoru – dostavbou haly, kotolne s ateliérmi na poschodiach a nadstavbou ateliérov na prvom poschodí nad západným krídlom z konca 19. storočia. Tieto časti postavili ako 1– až 3-traktový železobetónový skelet s výmenou niektorých drevených trámových stropov prízemia za železobetónové stropy. Vznikol tak funkčne, architektonicky i konštrukčne jednoliaty a moderný priemyselný areál so špecifickou výrobou – mincí a medailí, ktorý nadviazal na budovy a tradíciu od 1. pol. 15. storočia. Po rekonštrukcii a dostavbe mincovne v tejto dobe čiastočne upravovali mincovňu aj v rokoch 1960 – 1963 a po roku 1975.

Od roku 1992 do roku 2006 sa postupne obnovili vybrané časti – obnova predajňa s expozíciou raziarne a archív, vymaľovali vstupné priestory, miestnosti zasadačky, riaditeľa, námestníkov a upravili priestory hygieny. Po zahájení komplexného pamiatkového výskumu v roku 2006 obnovili priestory drahých kovov v severnom uličnom krídle, 2 miestnosti na prízemí na západnej strane južného krídla, upravili halu – raziareň na južnej strane pri Františkánskom kláštore, upratali a vymaľovali priestory dielní na prízemí západného krídla. Vymaľovali a upravili technológiu v neutralizačnej stanici v suteréne západného krídla.

Svoju najnovšiu etapou vo výrobe mincí začala mincovňa v roku 2008, kedy po stavebných a technologických prípravách začala raziť slovenskú verziu euro mincí. Vtedy sa začala príprava obnovy bývalého nádvoria, ktoré však od 50. rokoch 20. storočia zmenili na raziareň medailí na najťažšom raziacom stroji, ktorý najmä z dôvodu svojej váhy a vibrácií pri razení musel byť situovaný na veľmi únosnom podklade – najlepšie priamo na teréne.

Stav nádvoria pred začatím obnovy bol dezolátny a najmä z hľadiska pamiatkových hodnôt neúnosný. Návrh obnovy k výskumom jednoznačne určil zmenu resp. rekonštrukciu nádvoria už ako výrobnej haly – raziarne medailí.

Koncepcia obnovy

Ťažiskom projektu na stavebné povolenie bol návrh vlastnej nosnej konštrukcie prekrytia nádvoria, vyriešenie technickej infraštruktúry (voda, kanalizácia, elektrická energia, vykurovanie) a situovanie vybraného technologického zariadenia. Hala okrem svojej výrobnej funkcie sa stala aj súčasťou expozičnej trasy Mincovne š. p., pretože nie je len výrobným podnikom, ale aj prezentáciou jej činnosti pre verejnosť – návštevníkov mesta. Mincovňa š. p. je takto logickou súčasťou existujúceho Múzea mincí a medailí v Kremnici ako špecializovanej muzeálnej expozície.

Konštrukcia prekrytia a technologické zariadenie nádvoria museli nielen optimálne spĺňať technické a technologické parametre, ale v prvom rade podmienky vyplývajúce z ochrany pamiatkových hodnôt, no najmä prezentácie nádvoria – haly.

Konečný tvar prekrytia okrem toho nesmel presahovať a musel rešpektovať existujúce krovy i zastrešenie 4-krídlovej budovy, z ktorou musel vytvoriť kompozičný a konštrukčný súlad s logickou technickou nadväznosťou.

Pri návrhu sa zvolilo prekrytie oceľovým konštrukčným systémom priehradových montovaných väzníkov so sedlovým tvarom, ktoré lomením nad lichobežníkovým pôdorysom nádvoria vytvorili takmer tvar podobný briliantovému brúseniu diamantov alebo kryštalografickej sústave minerálov. Tri sedlové tvary sa stretávajú na ústrednom „zväzkovom pilieri“, vytvorenom z 5 oceľových HEB profilov, v ktorých sú zároveň situované aj zvislé potrubia pre odvádzanie dažďových vôd. Okrem vyriešenia tvaru a technických parametrov konštrukcia ešte musela zabezpečiť vetranie (pevné zasklenie je doplnené o zasklené diely pre odvod tepla a dymu), osvetlenie a mať funkciu pre situovanie rozvodov vedenia elektriny, vzduchotechnických potrubí a umiestnenia vykurovacích jednotiek.

Podlaha zase okrem príslušnej únosnosti (pancierová podlaha) musela byť vyriešená tak, aby rozvod inštalácií k jednotlivým strojom (elektrina a stlačený vzduch) umožnil variantnosť náročnej prevádzky haly. Zároveň v nej vedie trasa chemickej kanalizácie z moriarne medailí.

Druhým problémom riešenia bola obnova fasád nádvoria, ktorá po vyhodnotení nálezových situácii nespĺňala podmienku (vzhľadom na výšku navĺhania v murive) riešiť úpravu povrchov stien klasickým sanačným spôsobom. Dlhodobé zatekanie a zlý odvod vody z nádvoria natoľko poškodil kamenné konštrukcie, že by si to vyžiadalo najmenej ročnú prestávku na vysušenie mokrého muriva takmer na 2/3 plochy fasád. Z tohto dôvodu sa zvolil systém predradenia fasády z OSB dosiek s impregnáciou do vlhkého prostredia, ktoré boli situované na hliníkové rošty a povrchovo upravené farebným nástrekom. Okná boli osadené na úrovni pôvodného muriva. Odvetranie fasády sa zrealizovalo medzerami prekrytými pozinkovanou mriežkou na úrovni nad kamenným soklom, nad žľabmi pre rozvod EI (úroveň cca + 3,7 m), pod žľabom a pod všetkými okennými parapetmi.

Pri úprave fasád a prekrytia nádvoria sa použili drevené okná s jednoduchým zasklením, vyrobené podľa pôvodných, zväčša značne poškodených.

Dňa 24. februára 2011 bolo nádvorie obnovené ako výrobná hala slávnostne prezentované pri príležitosti zaradenia Mincovne Kremnica, š. p. do zoznamu Európskeho dedičstva a dňa 17. 3. 2011 prebehla kolaudácia celej stavby.

Procesu obnovy, ale i tvorby v pamiatkovom prostredí v súvislosti s národnými kultúrnymi pamiatkami, alebo pamiatkovými územiami, predchádza a zo zákona sa vyžaduje zistenie a pomenovanie pamiatkových hodnôt, ktoré budú pre projektanta záväzné. Tento proces (pamiatkový výskum) vo svojej návrhovej časti určuje základný rozsah a spôsob obnovy pamiatky, z čoho vyplynie nielen optimálna funkčná náplň (dané stavebno-technické a kapacitné možnosti limitujúce mieru využitia), ale aj väzba na prostredie (hmota, výška, spôsob zástavby parcely), podľa schválenej územno-plánovacej dokumentácie, ktorá však nemusí byť vždy v danom čase k dispozícii, najmä v menších lokalitách.