ÚzemnéPlány.sk

Autor

Andrea Bystrická

Autor fotografií

Ondrej Synak

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

16748

Dátum vydania

12. 09. 2013

Kategórie článku

• Architektúra

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

49%

Celkový počet hlasov: 698

Malý dom s veľkou sebaúctou

Povesť mestskej časti Bratislava-Vrakuňa je vďaka nechvalne známemu sídlisku Pentagon horšia, ako si v skutočnosti zasluhuje. Vo svojej podstate tichá a kľudná štvrť s množstvom pozoruhodných miest (vrakuňský lesopark, Malý Dunaj, novovybudovaná cyklistická trasa napojená až na dunajskú hrádzu) a predmestským flairom zo záhradkami, nízkopodlažnou zástavbou a s množstvom zelene je optimálnym kompromisom medzi prímestským satelitom a bývaním v meste. Dopravne obstojne napojená s cenovo prístupnými pozemkami zažíva Vrakuňa v poslednej dobe čulý stavebný ruch. Pomer cena/„výkon“ pritiahol do tejto mestskej štvrti aj dve rodiny hľadajúce bývanie. Miesto zvažovaného drahého bytu bližšie k centru sa tak napokon pre 2+3 a 2+1 stal domovom malý rovinatý pozemok tvaru L, včlenený medzi jestvujúci rodinný dom a zopár radoviek neďaleko estakády diaľnice D1. Obe rodiny si boli sami sebe stavebníkmi aj architektmi (kolegovia z ateliéru), čo v tomto prípade malo na výsledok blahodárny vplyv. Zvyknutí spolupracovať a plniac si svoju vlastnú predstavu o bývaní, architekti boli nútení robiť kompromisy vyplývajúce len z charakteru pozemku a z obmedzeného finančného rozpočtu.**Váš text tu …

Vkliesnený na malý pozemok medzi dva jestvujúce stromy tak vyrástol na prvý pohľad veľmi nenápadný dvojdom(ček). Murovaný, bez pivnice, s dvoma podlažiami, plochou strechou, zrkadlovou dispozíciou a jednoduchou na bielo omietnutou fasádou. Dlhá a úzka príjazdová cesta, ktorá k nemu vedie, prvému dojmu veľmi nepomáha. Po neúspešnom rokovaní o spoluužívaní susediacej príjazdovej cesty k radovým domom vzadu za pozemkom bolo nutné vybudovať na vlastnom úzkom páse pozemku príjazd, ako aj parkovanie viacerých rodinných áut. Holý vydláždený koridor s pár centimetrami manévrovacieho priestoru síce funguje a kapacitne vyzerá byť dostačujúci, no okulahodiacim nie je. Aj samotné vstupy do domu toho neprezradia oveľa viac. Lícované s líniou fasády, pred nečasom skryté vysunutým horným podlažím a akcentované len malým kovovým stupienkom sú vysoké presklené dvere s úzkym horizontálnym aj vertikálnym svetlíkom elegantné, no nenápadné. Dom je vo svojej hmotovej skladbe tak komprimovaný, že nebyť faktu, že vstupy sú dva, ani by vás nenapadlo, že skrýva bývanie pre dve rodiny s deťmi. Tušenie, že predsa len nepôjde o obyčajný dom pri bližšom pohľade vzbudí šmrncovný antracitový hliník rámov dverí a okien a subtílna, no inteligentná hra s ich proporciami a umiestnením, ktorá osviežujúco narúša symetriu hmoty.

Po tomto nie veľmi spektakulárnom úvode však zažijete šok, akonáhle vstúpite do vnútra. Rozvinie sa pre vami scénicky takmer dokonalý, vertikálne (do neba) aj horizontálne (do záhradky) otvorený priestor, ktorý v sebe snúbi presne tú správnu dávku veľkorysosti a útulnosti. Architekti zvolili netradičné, no veľmi praktické radenie priestorov. Obývacia časť je na úrovni vstupu v strede dispozície. Nie je veľká, no vertikálne otvorenie cez obe poschodia a veľký skosený svetlík dávajú mäkkým svetlom prežiarenému priestoru proporciu, ktorá povznáša a pritom „nechladí“. Jedným veľkým priebežným stupňom smerom nadol plynie priestor do veľkorysej kuchynsko-jedálenskej časti, ktorá má celopresklenou stenou s veľkými posuvnými dverami maximálny fyzický i optický kontakt s terasou a malou trávnatou záhradkou. Netypické, ale logické napojenie tejto časti na exteriér je rozhodujúcim funkčným prínosom. Vo väčšine domácností je totiž práve kuchyňa s jedálňou srdcom, kde prebieha každodenný aktívny rodinný život.

Preto je fyzický kontakt s exteriérom rovnako praktický ako príjemný. Či si idem vypiť na terasu rannú kávu, či vychutnať spoločný nedeľný brunch alebo grilujeme s priateľmi, všetko, čo potrebujem, je v kuchyni. Obývací priestor sa oslobodením od prevádzkového kríženia s kuchyňou stáva ostrovom nerušeného kľudu a aj akýmsi „duchovným“ stredom domu. Celý priestor je ponechaný vo svojej esenciálnej čistote. Obývačka má jednu veľkú pohodlnú sofu a na bielych stenách len krb, knihy a domáce kino. Kuchyňa je jednoduchá lineárna pracovná plocha s paralelným ostrovčekom a zariadenie jedálenského kúta pozostáva z jedného veľkého jedálenského stola. To je všetko. Na prvý pohľad. Všetok úložný nábytok a obslužné priestory (záchod, práčovňa so zhozom prádla z kúpeľne, technický kút pre tepelné čerpadlo, šatník a potravinová komora) sú totiž dômyselne zabudované za biele po strop vysoké panely, ktoré sa len ťažko dajú odlíšiť od hladkej bielej steny. A tak dojem z priestoru neruší absolútne nič.

Kontrastne k veľkému otvorenému spoločenskému priestoru je koncipovaná súkromná časť domu na poschodí. Už samotné nenápadné úzke schodisko elegantne sa vinúce okolo vnútornej steny obývačky dáva jasný signál o charaktere priestorov, ku ktorým vedie. Malá galéria so skleneným zábradlím sprístupňuje tri izby (rodičia, deti, pracovňa) a spoločnú kúpeľňu. Skromnejšie proporcie individuálnych priestorov nepôsobia utlačujúco, vďaka možnosti priestorovo sa „vyžiť“ v inej časti domu vyvolávajú skôr pocit útulného útočiska šitého na mieru. Priestor v detskej izbe navyše šetrí aj to, že spoločný šatník je zabudovaný do výklenku schodiska na galérii. Obetovanie možnosti mať ďalšiu izbu na úkor otvoreného priestoru nad obývacím kútom bolo z priestorového hľadiska určite dobrou voľbou. Zostáva len dúfať, že rodinu „nepostihnú“ príliš časté a dlhé návštevy príbuzných či svárlivá puberta detí, čomu by izba naviac výrazne pomohla.

Voľba útleho, ale premysleného repertoáru farieb a materiálov a dotiahnuté detaily v interiéri sa výraznou mierom podpísali na atmosfére celého priestoru. Základný koncept vychádza z prirodzenej farebnosti a štruktúry použitých materiálov. Interiér má len štyri farby, každá z toho má svoju špecifickú štruktúru. Saténová biela, matný antracit, medová hnedá a hrubá sivá. Biela je farbou hladko omietnutých stien, kuchyne a vstavaných nábytkov, ktoré sa tak stávajú takmer neviditeľné. Antracitová je bridlici podobná dlažba v kuchynsko-jedálenskej časti, leptaná žulová doska pracovných plôch a rámy okien a dverí. Teplá medovo-hnedá je drevená lakovaná podlaha obytnej plochy, schodisko, podlaha galérie a pracovne. Sivý je surový neomietnutý betón stropu a nosných prvkov, veľká sofa, koberce v izbách. Premyslene zvolený kontrast farieb a materiálov prirodzene podporuje zónovanie a vytvára sviežu harmóniu. Odhalená betónová konštrukcia, miestami nesúca ešte stopy ceruze od majstra stavbára, prepožičiava priestoru odzbrojujúcu úprimnosť.

Nedávno sa mi dostala do rúk zaujímavá analýza istého dánskeho psychológa. Pojednávala o rozdiele medzi „sebavedomím“ a „sebaúctou“. Sebavedomie, tvrdí, je hlasnou extrovertnou demonštráciou nadobudnutých schopností a kvalít, ktorými presvedčujeme svoje okolie o našej kvalite, nevypovedá však mnoho o vnútre, jeho hodnotách, o neistotách či skrytých slabostiach. Sebaúcta znamená opak. Je uvedomením si a prijatím samého seba vo svojej autenticite, vypovedá o skutočnom vnútornom stave, o jeho hodnotách, hraniciach a obmedzeniach. Nedalo mi si na tú analýzu nespomenúť, stojac v záhradke za domom. Tento dom nie je sebavedomý, nikomu nič nedokazuje, nikoho presviedča, že je dobrý, drahý, moderný, neskrýva za opuletnosť funkčné či iné nedostatky, je kompletne bez zbytočnej a násilnej sebaprezentácie. Je to dom jasného názoru, dýchajúci vnútornou harmóniou, neprepísknutý, veľkorysý tam, kde treba, a inde skromný, so všetkým, čo k pohodlnému životu patrí. Je si vedomý svojich obmedzení a drobných nedostatkov. Je to dom, ktorý si ctí sám seba a svojich obyvateľov, dom, ktorý sa nebojí ukázať svoje skutočné ja a byť na seba hrdý.

Časopis ARCH 09/2013, Andrea Bystrická