ÚzemnéPlány.sk

Autor

Vydavateľstvo EuroStav, s.r.o.

Autor fotografií

Vydavateľstvo EuroStav, s.r.o.

Zdroj

Vydavateľstvo EuroStav, s.r.o.

Zobrazení

11484

Dátum vydania

19. 03. 2013

Kategórie článku

• Architektúra
• Publikácie

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

42%

Celkový počet hlasov: 538

KRAJINE A SÍDLU PRENIKNÚŤ POD POVRCH

Téma: Prohlédni si tu zemi

Ako sa my ľudia postupne vyrovnávame s dôsledkami našej postupujúcej okupácie Zeme, prebiehajúcej napr. aj prostredníctvom architektúry a urbanizmu, ako si uvedomujeme význam ducha miesta – genia loci –, význam priestoru ako takého a vzťahov v ňom? K tomu patrí aj pamäť miesta. Tieto námety sú blízke českému geológovi Václavovi Cílkovi, ktorý sa nimi zaoberal už vo viacerých knihách, venovaných uvažovaniu o krásach prírody, problémoch životného prostredia, ale nie sú mu cudzie ani miesta umelo vytvorené v podobe sídiel, miest a obcí. Aj samotný pojem „obec“ je vlastne širší ako pôda a stavby, obsahuje aj vzťahy v jej vnútri – napr. Dominik Tatarka v slovách „obec Božia“ rozumel vlastne občiansku demokraciu. Podtitul knihy dodáva, že „aj keď vidíme len obyčajné veci, jednako toho vidíme hodne“. „Prezerám si túto krajinu, dívam sa z Řípu,“ píše autor, ale nestačí mu to, má záujem sa preniesť v čase i priestore omnoho hlbšie. Napriek aktuálnosti hľadania genia loci autor vraví, že je to „nemoderné“; je to preto, „že sa tak ako mnoho iných vecí (…) občas vynára a občas mizne“. Ako možno hovoriť o duchu miesta, tak možno hovoriť aj o duchu času, ktorý vystupuje do popredia v rušných dobách zmien. Autor pripomína povestné dielo Norberga-Schulza Genius loci, ktoré popisuje napr. Rím, Chartúm a Prahu. Práve Praha a jej genius loci je témou veľkého bloku tejto knihy, zaberajúceho asi štvrtinu jej obsahu. V prípade Prahy autor hovorí o „obojstrannom“ vzťahu, ktorý však „mizne s hromadnou výrobou a masovou kultúrou“. Desať až pätnásť slovanských osád v Pražskej kotline začalo v 9. – 10. storočí vytvárať rozsiahlejší sídelný celok. Praha predstavuje súvislosť mesta s riekou – Vltavou. „Bedřich Smetana nenapísal symfonickú báseň ,Labe´,“ pripomína autor. Uvažuje o tom, že „Vltava Prahu spája, Dunaj Bratislavu rozdeľuje a podobný dojem máme aj v Ríme a Londýne“. Karlov most je čosi ako spona, ktorá drží mesto pohromade, aby sa ako Budapešť (resp. Pešťbudín – Pešť a Budín) „nerozletelo na dve rôzne strany“, ani ako Viedeň, ktorá sa zbavila Dunaja a vyviedla ho ďaleko za historické mesto. Karlov most pripomína aj politický zločin, ktorého obeťou bol Ján Nepomucký – v ľudovej úcte k nemu je primiešaný prvok vzbury oproti „tým hore“. Autor sa však zamýšľa aj nad ďalšou udalosťou, ktorá poznačila pamäť Prahy – obeťou Jana Palacha. Prirodzene, venuje pozornosť Vyšehradu, zvláštnemu miestu v pražskej krajine: „…bez Vyšehradu by ani Hrad nebol úplný…“ Prechod od týchto historických miest do stredu Prahy autor uvádza síce pripomienkou revolučného roku 1848, ale pritom podotýka: „Václavské námestie nie je miestom histórie, meditácie, tichého zadumania. Je to miesto, kam sa viac či menej oprávnene chodí robiť kravál. (…) Urbanisticky je prostriedkom Prahy, ľudsky je prostrednosťou.“ V pražskej mestskej krajine zároveň autor objavuje „Žižkov ako domov“. Konštatuje, že „Žižkov, kedysi jedno z najhustejšie osídlených miest Európy, patrí proletariátu (…). Názvy ulíc sú často ľudové a radikálne…“ Okrem Žižkova nevšedným spôsobom objavuje aj Ostravu. „Štruktúra mesta, rastúceho na dohľad od bývalých šachiet a hút je neviazaná a návštevník odinakiaľ má pocit chaosu. Ten však znamená väčšiu mieru slobody…“ Ostrava nie je mesto, ale súmestie. „Ostrava je mesto skladačka,“ vraví autor, napríklad „Vojdete do mesta a v jeho strede narazíte na perifériu.“ Ostrava v niečom predbieha aj svetové metropoly – „Ostrava odzdola nahor je trikrát vyššia ako New York s Empire State Building alebo Paríž s Eiffelovou vežou …siaha tak dvadsať metrov nad zem a zhruba tisíc metrov do podzemia.“ Ostrava podľa autora „leží na priesečníku medzi veľkým úspechom a poriadnym krachom.“ Uzatvára, že „jedna Ostrava stačí, pre krásu i pre zúfalstvo.“ Mestu treba preniknúť pod povrch. Kolín, ktorý pôsobí navonok ako „nudné provinčné mesto“, nevypína sa poeticky na skale nad riekou, pritom má svoje tajomstvá, ktoré nebudú asi nikdy odhalené, zástavba prekryla ich praveké korene. Niekde okolo Kolína a Kouřimi mohlo v minulosti vzniknúť centrum Českého kráľovstva. Prepojenie prírody a genia loci výborne vystihuje kraj Máchov. V kapitole o ňom autor zovšeobecňuje aj príťažlivosť krajiny ako takej. „…je rozvlnená a uložená v nespočetných a veselých vráskach…“ Vegetácia tu rastie „s roztomilou a divokou neviazanosťou“. „…skoro každý ten vŕšok je vystrojený hradom“, ľudia tu zjavne stavali hrady „ako (…) dávame na hlavu klobúk“. Je to krajina „melodická“ a „polyfónna“, ale pritom autor vraví o „harmónii kučeravej krajiny“. V prípade Litoměříc príroda pripravila „spanilú podnož ľudskému sídlisku“. Architektúru autor pokladá za druh reči, ktorá „hovorí od srdca k srdcu“; materiál a usporiadanie stavby poznávame zmyslami, „ale priestor gotickej katedrály či barokového kostola vnímame (…) ako priestorovú silu“. Podľa neho gotiku a barok možno chápať ako dva komplementárne slohy, renesancia sa stala základom čohosi „veľmi moderného, ale možno aj samozáhubného – expandujúcej spotrebnej spoločnosti“. Autorove eseje o českej krajine povzbudzujú k „príbuzenským“ asociáciám o našej krajine. Krajinársky aj historicky jedinečným miestom je napr. Devín, ktorý bol vzácny aj Štúrovi, ale nebránilo mu to nakoniec vyzdvihnúť na piedestál strednuo Slovensko, akiste aj preto, že poznau Zvolen a jeho okolja. Po okolí Zvolena sa pohybovala aj Božena Němcová, o ktorej kedysi Václav Cílek napísal, že „slovenské vrchy a lesy v nej otvorili nový priestor vnímavosti“. Na strednom Slovensku sa nachádza aj malebný Turiec, v ktorom sa sústredila slovenská história v druhej polovici 19. storočia, tam chodieval T. G. Masaryk s rodinou, Turiec si osobitne obľúbila jeho dcéra Alica a dokázala komunikovať krásnou turčianskou slovenčinou. Do Turca, na Bystričku k Masarykovcom, chodieval Karel Čapek a priznal sa, že toto miesto mu bolo inšpiráciou. Autorovi knihy však nejde iba o krajinu samotnú, ale aj o praktickú stránku hospodárenia v nej. Jedna z kapitol knihy má nadpis Čo robíme pôde, robíme sebe. Zvykli sme si žiť na dlh a to sa týka aj polí a lesov. Pôda dýcha históriou evolúcie, prebiehajúcej už takmer pol milióna rokov. Za výkony v poľnohospodárstve sa platí rabovaním pôdy. Rýchlosť zastavovania poľnohospodárskej pôdy sa zvýšila. Pôdu si musíme zaslúžiť. Nemáme zodpovednosť iba za pôdu, autor uvažuje aj o zodpovednosti energetickej a smerovaní dnešnej spoločnosti vôbec. Konštatuje: „Uvedomil som si, že globalizácia nevytvára blízkosť, ale vzdialenosť. Veci sú bližšie, ľudia ďalej.“ Autor sa zamýšľa aj nad tým, čo vytýčenú tematiku presahuje, čo už je za jej horizontom. Prichádza na to, že „kultúra sa stala spoločenskou silou“, ale zároveň ho zaráža, že je to „jej úpadková, občas hlúpa a barbarská popkultúrna verzia“. Ako alternatívy sa ponúkajú rôzne duchovné prúdy, smerujúce až k okultizmu, ktorý mimochodom patril do ideologickej výbavy nemeckých nacistov; oni si vlastne tiež určitým spôsobom „ctili prírodné sily“, čo im však nebránilo vstupovať do zdanlivého chaosu v prírode a do prirodzenej rôznorodosti rás „zavádzať poriadok“ s pomocou plynových komôr. Ideologická manipulácia je čosi ako „zmluva s čarodejníkom“, ponúkajúca „moc nad svetom, v okamihu, keď ho túžime na svoj úžitok spotrebovať a on sa prostredníctvom (…) katastrof obracia proti nám“, uvádza autor a na inom mieste pripomína potrebu rozlišovať zbieranie vedomostí a chápanie, prenikanie do hlbších sfér. „Vedomosti sú od ľudí, ale chápanie-pochopenie najskôr od Boha.“ Knihu dopĺňajú snímky, ale aj výtvarné náznaky vypovedaných myšlienok. Nedávno sme prežili očakávaný koniec sveta, aj hurhaj okolo neho. Pod názvom Čo robiť po konci sveta vyšla v českých Lidových novinách recenzia knihy od viacerých autorov Tři svíce za budoucnost, jej usporiadateľom je takisto Václav Cílek. Autor recenzie Petr Zídek okrem iného uvádza: „Ekonomická recesia a politický marazmus podporili pesimizmus, s ktorým západná civilizácia v posledných desaťročiach reflektuje sama seba. To, že dnešný životný štýl a úroveň blahobytu nie sú udržateľné, sa pokladá skoro za banalitu, ktorú netreba ďalej objasňovať.“

Igor Thurzo

Cílek, Václav: Prohlédni si tu zemi.

Ilustrácie: Vladimír Kokolia. Praha,

Vydavateľstvo Dokořán 2012. 264 s.

ISBN 978–80–7363–419–3.