ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Anna Dobrucká

Zdroj

Spolok architektov Slovenska

Zobrazení

20391

Dátum vydania

13. 10. 2009

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• K metóde spracovania územného plánu č. II
• Svet má strach o Tatry
• Územné plány, ich aktualizácia a autorské práva
• Program podpory územného rozvoja obcí a miest
• Investičný development vs. udržateľný urbanizmus v praxi
• IZBA V KRAJINE

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

45%

Celkový počet hlasov: 1248

Krajina v územnoplánovacom procese

Hypotéza o  Gaia: Gaia (Zem) predstavuje superorganizmus, ktorý má schopnosť udržiavať svoju rovnováhu. Tento živý organizmus je podľa niektorých autorov v  súčasnosti chorý, pretože je napadnutý vírusom – človekom.

Obnovenie harmónie medzi prírodou a človekom je základnou podmienkou zachovania súčasných foriem života na Zemi, dodržiavanie zákona prirodzenosti a záchrana Matky Zeme je kľúčom tiež k  prežitiu človeka. (S.Brown, 1991). Hypotéza o  Gaia vznikala v  70-tych rokoch minulého storočia. Bola však zrejme jednou z  hybných síl ekologizácie spoločnosti, ktorá cez vedu, rôzne konferencie, deklarácie, charty, následnú úpravu legislatívnych noriem na národnej i  medzinárodnej úrovni vyústila do prijatia najskôr Ramsarského dohovoru, neskôr k Dohovoru o  biodiverzite a  v  nedáv-nej minulosti k Európskemu dohovoru o  krajine (ďalej len EDoK). Dohovory majú váhu nadnárodnej legislatívnej normy, preto im treba venovať pozornosť. Tým, že Slovensko prijalo tieto dohovory, sa zároveň zaviazalo k  ich napĺňaniu a  k  ich implementácii do národnej legislatívy, do koncepcií a tiež do územnoplánovacej činnosti. Uvedené dohovory v  skrate:

Ramsarský dohovor je považovaný za prvý dohovor a  medzinárodnú zmluvu o ochrane a rozumnom využívaní prírodných zdrojov. Ramsarský dohovor na Slovensku nadobudol platnosť 2. júla 1990 a týka sa najmä ochrany mokradí ako ekosystému, ktorý tvorí najmä biotop vodného vtáctva. Uplatňovaný je cez ochranu prírody a  krajiny. Nový trend vo svete je vytvárať umelo zamokrené miesta a  obnovovať pôvodné mokrade, pretože kde je voda, tam je život.

Zachovanie krajinného rázu by malo byť dôležitejšie, ako členstvo v  NATO (Václav Havel)

Dohovor o  biodiverzite nadobudol na Slovensku platnosť v  novembri 1994. Jeho cieľom je ochrana biologickej diverzity (biologickej rôznorodosti) a udržateľné využívanie zložiek bioty spôsobom a mierou, ktoré zachovajú biologickú di–verziu ako zdroj na uspokojovanie potrieb súčasných a budúcich generácií. Dohovor je uplatňovaný jednak cez ochranu prírody a  krajiny, ale preniká i  do iných odvetví, uplatňuje sa najmä v  kontexte na poľnohodspodárstvo. Nový trend je podporovať biodiverzitu na každej úrovni ako základnú bázu pre rozvoj, ekonomickú a  ekologickú kvalitu krajiny.

Príklad návrhu na posilnenie systému sídelnej zelene v meste Kolárovo, kde bol uplatnený celý rad návrhov. Mesto má cca 10800 obyvateľov, vykazuje 276,86 ha plôch zelene v zastavanom území, cca 12 000 stromov, 55 %-ný podiel zelene v zastavanom území a na 1 obyvateľa vykazuje až 256 m2 zelene, z toho plochy verejnej a verejnosti prístupnej zelene predstavujú 108 m2/obyvateľa. A predsa mesto má záujem o ďalšie posilnenie a skvalitnenie zelene.

Európsky dohovor o  krajine je na Slo–vensku v  platnosti od decembra 2005. Na jeho základe by Slovensko malo právne uznať krajinu za základnú zložku prostredia obyvateľstva, za základ identity obyvateľstva, priznať rozmanitosť krajiny a jej prírodné a  kultúrne hodnoty ako naše dedičstvo. Cieľom je vytvárať krajinné koncepcie zamerané na och–ranu, manažment a  plánovanie krajiny, vytvárať podmienky pre participatívne plánovanie a integrovať krajinu do regionálnych i odvetvových koncepcií a územnoplánovacích dokumentácií.

Neviem, čo by súčasných ľudí mohlo dostatočne vydesiť, aby zmenili svoje správanie voči životnému prostrediu (Smolková, 2001)

Jedným zo špecifických opatrení v  rámci EDoK je definovanie cieľovej kvality krajiny a  jej dosiahnutie cez realizáciu krajinných koncepcií. Dohovor požaduje identifikovať všetky typy krajiny, opísať ich typické prvky a  uplatniť proces ochra-ny, manažmentu a  plánovania krajiny za účelom udržania typických prvkov krajiny. EDoK je potrebné implementovať na každej úrovni procesov riadenia, plánovania a  vzdelávania.

Proces hodnotenia a plánovania krajiny je dnes pomerne prepracovaný, a  to jednak vďaka Stavebnému zákonu, ktorý dával priestor na spracovanie takých koncepčných dokumentov akými sú MUSES (miestny územný systém ekolo–gickej stability), KEP (krajinno-ekolo–gický plán) alebo GZ (Generel zelene ako odborový alebo územný dokument) a  jednak vďaka Zákonu o  OPaK, ktorým sa uplatňuje 5-stupňová ochrana prírody a krajiny, pričom 5.stupeň je všeobecná ochrana, teda i ochrana územia, ktoré nie je vyhlásené za chránené. Princíp trvalo-udržateľného rozvoja ovplyvnil tvorbu Stavebného zákona už po roku 1992 (konferencia v  Rio de Janiero a  Agenda 21) a  Stavebný zákon vnímal (možno trochu skrytou formou, ale predsa) i  po–trebu ochrany a  optimálneho spôsobu využívania krajiny. Krajina bola síce viac v  polohe územnoplánovacích podkladov, ale výstupy z  UPP bolo (a je) možné v  rámci tvorby UPD uplatniť i  v  polohe odporúčaní v  rámci konceptu či návrhu UPD a VZN. Väčšie problémy však môže priniesť uplatňovanie nového Stavebného zákona, ktorý vypustil Prieskumy a rozbory a spracovanie územno-plánovacích podkladov necháva na rozhodnutí obce.

Príklad riešenia širšej krajinárskej koncepcie v rámci štúdie rekreačného splavnenia rieky Moravy na hornom Záhorí (9 katastrálnych území). Návrhy boli zamerané na umiestnenie prístavov a prístavísk, zatraktívnenie krajiny, na ochranu a tvorbu krajiny v rámci prírodného i urbánneho prostredia a na posilnenie ekologickej stability krajiny apod. (RRA v Skalici, 2008). Uvedená schéma dokumentuje miesta, ktorých sa návrhy týkali.

Ako územnoplánovací podklad navrhuje „krajinnú štúdiu“. Jej metodickou prípravou by sa malo zaoberať MŽP SR, v  súčasnosti však nie je jasné, ako bude krajinná štúdia riešená, či bude mať podobu MUSES, KEP alebo vznikne nový dokument a  či zahrnie i  urbánnu krajinu. MŽP SR doteraz urbánnu krajinu nezastrešovalo, skôr naopak, opora na tvorbu urbánnej krajiny bola v  stavebnom zákone, najmä v  jeho starších verziách.

Nemali by sme vytvárať mestá, v  ktorých je veľmi málo radosti a veľmi veľa neskutočných ľudí, ktorí sa stretávajú len na neľudských križovatkách (Brath, 2001)

Možno trochu nešťastná z  pohľadu vývoja zelene v  mestách sa  javí dobrovoľnosť obcí pri  spracovaní generelu zelene. K  zeleni v  mestách sa dnes   ťažko zaují–ma stanovisko, pretože mnohé mestá generel spracovaný nemajú, takže ťažko potom riešiť v  rámci UPD systém zelene mesta či kvalitu prostredia v meste. Tlak investorov na urbánnu krajinu zrejme dočasne obmedzila hospodárska kríza, ale po jej ústupe je možné očakávať nový tlak na zábery urbánnej krajiny. Možnosť ďalších záberov urbánnej krajiny by mali overiť práve generely zelene. Zahusťovanie zástavby je jedným z  možných spôsobov rozvoja miest, avšak v  takom prípade je potrebné zároveň podporiť výstavbu kompaktných a  veľkorozmerných plôch zelene a  uplatniť indikátor TUR o  zeleni, ktorý stanovuje tvorbu plôch verejnej zelene s  výmerou 0,5–2 ha (subjadrá) s  dostupnosťou do 300m a  väčšie plochy (jadrá systému sídelnej zelene) s  dostupnosťou do 500–800m.

Nič sa pre kapitalistu nevypláca lepšie, ako zdravé bývanie robotníkov (Aanglickí továrnici, 1895)

Plochy verejnej zelene od 0,5–2 ha plnia funkciu parčíkov, plochy zelene nad 2 ha by mali mať funkciu lokál–nych, resp. obvodových parkov a  plochy zelene nad 5 ha by mali plniť funkciu celomestských parkov, parkových lesov či lesoparkov. Návrh systému zelene by mal byť premietnutý do územného plánu, potvrdený regulatívami a  prípadne premietnutý do Všeobecno-záväzného nariadenia mesta (obce). Rozvoj mesta i  hustota zástavby majú tiež svoje limity. Plôch zelene v  mestách ubúda, kvalita zelene sa znižuje, preto je vhodné pre tvorbu parkov využiť plochy dostupné, ideálne vo vlastníctve mesta či štátu. Možné je tiež pre budovanie zelene využiť zdevastované či nevyužívané územia, zaniknuté prevádzky, skladové či výrobné areály (tzv. braufields – v krajinách EU už uplatňovaný spôsob zakladania parkov) alebo výstavbu parku riešiť ako verejno-prospešnú stavbu, čo zákon umožňuje. Nástroje na budovanie parkov a  urbánnej zelene či krajiny teda sú k  dispozícii. Možno chýba odvaha kompetentných či lokálnych politikov začať tieto nástroje uplatňovať. A  záverom: poznáte vo svojom okolí strom vo veku nad 100 rokov? Toto prírodné a  kultúrne dedičstvo nám rýchlo mizne pred očami.