ÚzemnéPlány.sk

Autor

Imro Vaško

Autor fotografií

Imro Vaško

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

18266

Dátum vydania

17. 12. 2012

Kategórie článku

• Architektúra
• Výstavy, Akcie, Fóra

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

49%

Celkový počet hlasov: 562

COMMON GROUND 2012 – Tektonika krízy

Preview z 13. medzinárodnej výstavy architektúry v Benátkach

Cirkus Bienále

Už po trinásty raz sa koncom augusta roztočil fascinujúci cirkus najvýznamnejšej svetovej prehliadky architektov, architektúry a architektonického myslenia – Bienále architektúry v Benátkach. Vizuálna show permanentne neuchopeného pojmu „architektúra“, ktorá na striedačku s umeleckým bienále každé dva roky na tri mesiace rozkladá svoje šapitó na rôznych adresách arzenálov, palácov, záhrad a pavilónov tohto karnevalového archipelaga v adriatickej lagúne. Bienále je nielen akrobatická show vystavujúcich a prehliadka zlatých klietok národných pavilónov, ale jeho otvorenie je aj jedna mega-party dominujúcich krajín, silných sponzorov a lietajúcej masy architektov, novinárov, kritikov a mecénov architektonického priemyslu. Vaporetá a mosty Grand-kanálu sa oblepia billboardmi loga cirkusu, výstavy sa zahustia cateringami openingov a podvečer sa strechy, loggie, balkóny a záhrady palácov rozžiaria mihotavými svetlami benátskych lustrov a architektonických hviezdičiek. Pokiaľ je cirkus cestujúca spoločnosť umelcov-akrobatov, tak architektonický cirkus je po svete putujúce predstavenie akrobatov architektúry, ľudí špecifického záujmu a zamerania, ktorí permanentne žonglujú s neustále spochybňovanou profesiou „architekt“. Dnešný nouveau cirque je umenie kombinujúce tradičné zručnosti so súčasnými prezentačnými technikami viažucimi sa na autorský príbeh a medializovanú tému. Bienále architektúry sa tematizuje už od svojho založenia v roku 1980, kedy prvou témou bola téza Paola Portoghesiho La presenza del passato. Historicky už kultové Bienále architektúry s manifestujúcimi post-modernými portálmi „ulice“ Strada novissima gradovalo odmietnutie modernizmu v architektúre. Práve na toto bienále sa odvoláva aj tohtoročný kurátor David Chipperfield so svojou tézou Common Ground paradoxne protichodnými argumentmi.

29. 9. 2012 – „VYPRÁZDNENÉ“ ŠAPITÓ COMMON GROUND (GIARDINI)

Cirkus Chipperfield

Päťdesiatosemročný Sir David Chipperfield je prvým britským architektom povereným benátskym kurátorstvom, hoci práve Veľká Británia dodala Bienále po Taliansku najviac direktorov. Architekt nekompromisne modernistického outlooku svoju kariéru naštartoval v osemdesiatych rokoch práve na minimalistických flag-storoch pre Issey Miyakeho alebo neskôr pre Dolce & Gabbana, v súčasnosti jeho kancelárie v Londýne, Berlíne, Miláne a Šanghaji produkujú po celom svete množstvo realizácií (spomeňme len napríklad rekonštrukciu Neues Museum v Berlíne alebo novostavbu obchodného domu nemeckej siete Peek & Cloppenburg na viedenskej Kärntner Strasse). Ohlásením mena kurátora sa okamžite formuje obraz aj atmosféra nastupujúceho Bienále, nezávisle od témy, ktorú kurátor definuje neskôr. Po desaťročí otvorených impulzov a progresívnych testovaní budúcnosti, jej premien, mierok, neistôt a efemérností kurátormi ako Deyan Sudjic (Next, 2002), Kurt Forster (Metamorph, 2004), Richard Burdett (Cities. Architecture and Society, 2006), Aaron Betsky (Out There: Architecture Beyond Building, 2008) a Kazuyo Sejima (People Meet in Architecture, 2010) symptomaticky tohto roku prišlo Bienále, ktoré zamrzlo všetky doteraz naštartované očakávania profesie a doby a vrátilo celú výstavu nielen k Massimilianovi Fuksasovi (Less Aesthetics, More Ethics, 2000), ale úplne na začiatok k Paolovi Portoghesimu (1980), do doby únavy nového a návratu starého, do atmosféry, kde neexistuje viera v progres, ale iba v minulosť a osvedčené istoty. Chipperfieldova misia zmobilizovala generačné zostatky modernistického hnutia a britského imperiálneho myslenia, aby vyhlásil vojnu kultu star-architektúry a mentorsky kázal samoľúbosti a sebazahľadenosti architektov do ich nepokojných duší a nespokojných hľadaní. A tak Common Ground, „spoločný základ“, sa stal pre Chipperfielda nielen Play Groundom, „ihriskom“ na výchovu slušnej, poslušnej a zodpovednej generácie architektúry, ale aj Battle Fieldom, „bojiskom“ križiackej výpravy za neelitársku architektúru pre všetkých, ale podľa určených elitárskych pravidiel. Prebiehajúcu vojnu ideí dokumentuje aj široko medializovaný verejný výstup Wolfa Prixa proti Davidovi Chipperfieldovi a jeho „vyprázdnenej, prácnej, unavujúcej, bezútešnej a nudnej medzinárodnej produktovej výstave Common Ground“.

Cirkus Piccadilly

Centrálnou manéžou každého benátskeho bienálneho očakávania sa vždy stáva výber vystavujúcich do Siene slávy v Arsenale a centrálnom pavilóne v Giardini. Zoznam zväčša reprezentuje globálny potenciál disciplíny a upozorňuje na najzaujímavejšie pohybové sily výskumu profesie. Kurátori tak manifestujú svoj projekt autorským rozhodnutím oslovenia a výberu. Aj keď vždy ide o originálne pohľady a programové zhody, prezentujúca kolekcia mien a inštalácií na určitú dobu predurčuje mienkotvorné postavenie v architektúre. Ak sme na predposlednom Bienále v réžii Kazuyo Sejimy videli pretlak japonskej genderovej estetiky a sumo silu autoritatívnych rozhodnutí kurátorky, tak na tohtoročnom Bienále kurátorovou voľbou dominuje konzervatívna britská, švajčiarska a reakcionárska architektonická scéna. Chipperfieldovu výstavu od Arsenale a Corderie, ich exteriérov až po Padiglione Centrale v Giardini akoby sprevádzal britský „virtuálny guide Kennetha Framptona po architektúre 20. storočia“, pričom aj samotný Frampton bol poverený jednou z kolektívnych inštalácií. S výnimkou v Londýne pôsobiacich architektov ako Zaha Hadid a Farshid Moussavi, ale aj Kazuyo Sejima, Olafur Eliasson či MVRDV, ktorí predsa len reprezentujú aktuálnejšie intelektuálne paradigmy, väčšina prezentácií a projektov žongluje s momentmi a monumentmi modernizmu. Napríklad Robert Burghard kolážovým kartónovým modelom hneď na začiatku Arsenale, alebo aj OMA záujmom o architektúru štátnych úradníkov na konci šesťdesiatych rokov v piatich západoeurópskych krajinách v závere Padiglione Centrale demonštrujú overené historické témy. Napríklad expozícia švajčiarskych architektov Diener & Diener analyzuje tridsať národných pavilónov v Giardini, kde popri Petrovi Cookovi, Vitovi Acconcim, Eliovi Zenghelisovi alebo Andrásovi Pálffym sa esejou o pavilóne Otakara Nového CECOSLOVACCHIA (1926) mihla aj Henrieta Moravčíková. Dominujúcim kurátorovým vystavujúcim architektom tento rok je jeho bývalý zamestnávateľ a krajan Norman Foster, ktorého tím okrem rôznorodých príbehov jeho Hong Kong Shanghai Bank (1979) inscenoval v úvode celej výstavy Gateway, „slávnostnú bránu“, kde v zatemnenom priestore sa permanentne po podlahe pohybujú stovky mien, ktoré od antiky až po súčasnosť ovplyvňovali dizajn miest a budov, a nad nimi sa kmitá enormné množstvo záberov západných miest od historických priestorov až po londýnsku olympiádu, od nových miest a favelas Ázie a Južnej Ameriky po Arabskú jar, londýnske nepokoje a prírodné katastrofy. Akademické prostredie je vo framptonovsko-chipperfieldovskej koncepcii zastúpené vlažným projektom 40,000 Hours (School project), ťažko uchopiteľnou študentskou prezentáciou bielych kartónových modelov rôznorodých, vyše tridsiatich škôl architektúry z celého sveta, avšak s absenciou zásadných mienkotvorných inštitúcií, medzi ktoré patria aj najdôležitejšie londýnske školy ako Bartlet alebo Architecture Association, paradoxne absolventom ktorej je aj sám Chipperfield. Na druhej strane dostala veľkorysý priestor Yale School of Architecture, na ktorej v minulom roku Chipperfield vyučoval a ktorá sa po 21 rokoch na Bienále prezentuje projektom 12 študentov Petra Eisenmana ako výsledok seminára analyzujúceho mapy rodeného Benátčana Giovanniho Battistu Piranesiho (1720 – 1778). Znovunájdený, materializovaný a plátkovým zlatom upravený 3D print rytiny Campo Marzio dell‘antica Roma z roku 1762 spolu s modelmi Jeffreyho Kippnisa a Piera Vittoria Aurelia tvoria provokatívne osamotenú akademickú inštaláciu Piranesi Variations. Medzinárodná porota Bienále architektúry, ktorej členom bol aj dekan Yale Robert A. M. Stern, v intenciách kurátorskej stratégie udelila Zlatých levov za celoživotný prínos pre architektúru Álvarovi Siza Vieirovi, Japonsku za najlepšiu národnú účasť a projektu Torre David / Grand Horizonte Urban-Think Tanku pedagógov švajčiarskej ETH v Zürichu za dokumentáciu squattu 45-poschodového nedokončeného mrakodrapu v Caracase.

ROBERT BURGHARD: DENKMAL FÜR DIE MODERNE (ARSENALE)

Cirkus Pavilóny

Národné prezentácie v originálnych pavilónoch v záhradách Giardini, interiéroch Corderie a ďalších pridávaných miestach na mape Benátok patria k tomu zaujímavejšiemu, čo cirkus Bienále posledné roky prináša. Zdá sa, akoby komplikované politiky nominácií exkluzívnych reprezentantov do národných klietok a voliér cirkusu prinášali väčšie divácke vzrušenie ako drezúra levov hlavného kurátora. Dokonca, čím viac si národní klauni „vystrelia“ z vypísanej témy, o to viac sa uvoľní empatia k predstavenému statementu. V dnešnej preinformovanej dobe nie sú zaujímavé správne odpovede, ale reakcie a impulzy motivujúce k originálnym výkonom. Takými intervenciami toto Bienále provokovali Petra Blaisse (Inside / Outside) s kurátorom Ole Boumanom (direktor NAi) Re-setom Rietveldovho pavilónu alebo Reports from / without architecture, projektívna transformácia Hoffmanovho pavilónu spiacimi telami Wolfganga Tschappelera. Holandská transformácia po desaťročia opusteného pôdorysu pavilónu na permanentne sa re-organizujúci priestor vďaka choreografii štruktúrovaného dynamického závesu kultovej výtvarníčky je takým radikálnym spochybnením Common Groundu vo fyzickej mierke, akým je vo virtuálnej mierke rakúsky nefyzický procesing formujúcich sa ľudských tiel momentálne najzaujímavejšieho a najúspešnejšieho stredoeurópskeho architekta (1. miesta v medzinárodných súťažiach na univerzity v Záhrebe a Viedni). Britskošvajčiarske porozumenie s kurátorom sa premieta do novo-imperialistickej stratégie Veľkej Británie Venice Takeaway, kde desať architektonických tímov bolo vyslaných do najrozličnejších kútov sveta s cieľom priniesť injektujúce čerstvé idey pre otvorenie medzinárodného dialógu, samozrejme so značkou UK. Chladná monumentálna inštalácia fotokoláže švajčiarskej krajiny obostavanej architektúrami spriaznených kolegov Miroslava Šika (Quintus Miller, Paola Maranta, Kaschka Knapkiewicz a Axel Fickert) And Now the Ensemble!!! je manifestáciou analógovej architektúry prezentujúcej tvorcov framptonovských kritérií, ktorá ale v dôsledkoch až mrazí… Štandardné výskumy Reduce / Reuse / Recykle – Architecture as Resource nemeckého tímu testujúce rôzne stratégie remodelácií existujúcich architektonických substancií sú na Bienále bezpochyby nezastupiteľné, avšak výskumné procesy v architektúre španielskeho projektu SPAINLab sú neideologizované metódy otázok a omylov, výkony vzbudzujúce väčšie sympatie a radosť zo zážitkov. Opakované ocenenie a mediálna úspešnosť poľského pavilónu a tohtoročného tímu Michal Libera, Joanna Wasko, Andrzej Klosak a Ralf Meinz, ktorých zložitý názov projektu citovaný z Charlesa Dickensa minimalistickú inštaláciu vložených surových stien, stropu a podlahy láka nielen vidieť, ale aj počuť, je jedným z mála prekvapení tohto Bienále. Útechou nie veľmi vydarenej a technicky kolabujúcej realizácie projektu ambiciózneho slovensko-českého tímu Jána Perneckého Asking Architecture môže byť podobnosť s projektmi Ruska a USA, ktoré v Benátkach popri Poľsku aj získali špeciálne ocenenia. Ruský i-city environment vizualizoval monumentálny projekt Inovatívneho centra Skolkovo s hviezdnym zoznamom architektov (Chipperfield, Mostafavi, OMA, SANAA, H&dM, Boeri…), ktorý bol prezentovaný totálnou tapetou QR kódov po povrchu celého pavilónu, pričom jednotlivé návrhy mohli byť dekódované len za použitia disponibilných 100 kusov iPadov. Americký Spontaneous Interventions: Design Actions for the Common Good je dokumentačným archívom iniciovaných projektov na zmenu verejnej sféry v USA. 124 bannerov, visiacich vlajok jednotlivých intervencií, individuálne spúšťaných zo stropu návštevníkom, spája na podlahe inštalovaná časová os jednotlivých urbánnych aktivít. Okrem mapujúceho charakteru slovensko-českých self-aktivít, ku cti Perneckého treba pripočítať aj snahu o internalizáciu pavilónu ohlásenými prednáškami (Hernan Diaz Alonso…), ktoré sa však nie vždy prekrývali s ideou projektu v pavilóne.

PETRA BLAISSE RE-SET: NEW WINGS FOR ARCHITECTURE (HOLANDSKO)

Cirkus SNG

Pravidelne pred každým Bienále sa rozohráva lokálny odborný diskurz a organizačný cirkus národných galérií v Prahe a v Bratislave, ktoré inscenujú výberové konania na projekty reprezentujúce Česko a Slovensko v záhradách Giardini. Každoročne sa tak s väčším alebo menším úspechom odbornou česko-slovenskou porotou vyberie (demokraticky) umelecký alebo architektonický projekt financovaný (mizerne) zo štátnych rozpočtov obidvoch krajín, ale za výber a realizáciu ktorých už NG v Prahe alebo SNG v Bratislave neberú až takú zodpovednosť, aká by im prislúchala. A tak organizátorská inštitúcia (SNG), ktorá má zväčša bližšie k umeniu ako k architektúre (s výnimkou novej galerijnej prestavby) a dokáže veľmi razantne a cieľavedomo obhajovať kvalitu reprezentujúceho projektu a meniť odporúčanie poroty pre umelecké Bienále (LOOP Romana Ondáka), v prípade príprav architektonických Bienále je v posledných rokoch postoj jej vedenia pasívny. Hoci všetky posledné „slovenské“ architektonické reprezentácie v Benátkach boli v intenciách dobových trendov a limitovaných dočasných inštalačných foriem, predsa len im chýbala prepojenosť na existujúci lokálny architektonický výskum a jeho existujúce výstupy. Všetky tri expozície v slovenskej réžii v poslednej dekáde Bienále (2012, 2008 a 2004) vždy vyzneli viac „umelecky“ ako „architektonicky“. Topolčanskej „Milučký a Šrámková“ boli kinom, „chladničky“ ateliéru zerozero boli sociologickou štúdiou na komunikačnej platforme grafického dizajnu a „tablety“ Perneckého tímu je projekt výsostne venovaný priestoru aktivít mladých a začínajúcich umeleckých a občianskych združení, ale s marginálnym architektonickým presahom. Slovenské účasti v Benátkach sa postupne odcudzili slovenskej architektonickej komunite a jej ambíciám. Aj keď Bienále nie sú Olympijské hry s kvantifikovateľnými výsledkami, predsa len úspešnosť krajín na takomto podujatí je merateľná aj cez intenzitu medzinárodných ohlasov a diskusií (je jedno, či pozitívnych alebo negatívnych) v odbornom architektonickom prostredí, kde na rozdiel od porovnateľných ambícií porovnateľných krajín ako Česko, Poľsko, Slovinsko, Rumunsko alebo pobaltské krajiny ostávame spolu s Maďarskom takmer nepovšimnutí…

JÁN PERNECKÝ: ASKING ARCHITECTURE (ČESKO A SLOVENSKO)

Cirkus Kríza

Voľbou Davida Chipperfielda za direktora pre tohtoročné Bienále sa vyplnilo vákuum vytvorené vysilenou atmosférou ekonomickej a ideologickej krízy. Množstvo benátskych prezentácií reagovalo na objektívne dôsledky katastrof (Zlatý lev pre japonský projekt Architecture, Possible here? Home-for-All ocenený tentokrát nie za zemetrasenie, ale tsunami…), neudržateľnej zamestnanosti (show Spain mon amour Luis Fernándeza-Galiana a nezamestnaných mladých architektov), predraženého navrhovania a neekonomického stavebníctva (kauza Elbphilharmonie architektov Herzog & de Meuron). Bezradnosť mnohých hľadá riešenia v kopírovaní alebo recyklácii starých škíc (Palladiovské Museum of Copying ateliéru FAT a Copycat oceneného Cino Zucchia), starých ideí (archiválie a kabinety „vyprázdnených“ zbierok Diener & Diener, Valeria Olgiatiho alebo Tod Williams a Billie Tsien) alebo starých majstrov (Zlatý lev pre projekt Grafton Architects testujúci Paula Mendes da Rochu). Avšak v krízovom móde sa nenachádzajú architekti, ale samotná architektúra, krízou nie je samotné Bienále architektúry, ale jeho tohtoročná verzia Common Ground. Prixov výkrik alebo okupácia ruského pavilónu aktivistkami pripomínajúca osud Pussy Riot v čase otváracieho ceremoniálu neboli iba škandálmi a prázdnymi gestami…

I-CITY (RUSKO)