ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ivana Moncoľová

Autor fotografií

Ľubo a Monika Stacho

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

15479

Dátum vydania

10. 10. 2013

Kategórie článku

• Architektúra

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 629

Architektúra s happy endom

Kto pozná územie Trnavského a Nitrianskeho kraja, vie, že sa v ňom nachádza veľké množstvo mlynov, ktoré boli počas rekvirácie v päťdesiatych rokoch 20. storočia znárodnené, často úplne odpojené od toku riek, zahádzané odpadom, vylúčené z prevádzky, transformované na poľnohospodárske skladiská či sýpky. Po štyridsaťročnom deštrukčnom narábaní s týmito stavbami sa po revolúcii v roku 1989 vo väčšine dostali do rúk pôvodných majiteľov. Ich stav nepripomínal pôvodnú funkciu mlyna, technické zariadenie skončilo dávno vo výkupe alebo v jame s množstvom iného odpadu, ktorým sa zasypával pôvodný mlynský náhon.

Obdobným prípadom je aj pôvodný mlyn v Preseľanoch, ktorý je súčasťou hospodárskeho dvora a bol dokončený v tridsiatych rokoch 20. storočia. Dvor tvorí dedinský obytný dom, do svahu osadená vínna pivnica a masívna jednobloková stavba mlynu. Pozadie dvora vytvára regulovaný tok rieky Nitry. Pôvodne vodu dovádzal k mlynu mlynský náhon a jej okolie tvorilo jazierko. Z tohto pôvodného okolia sa počas socializmu nezachovalo nič. Mlyn bol technickou stavbou, ktorá aj po návrate pôvodným majiteľom chátrala. K rekonštrukcii mlyna na sídlo firmy zaoberajúcej sa malými vodnými elektrárňami sa dostal nadšenec konverzií, architekt Viktor Šabík z ateliéru Barak architekti v čase, kedy zdevastovaná budova s narušenou statikou mala už novú strechu a v areáli sa pohybovala ťažká sanačná technika. Do procesu vstúpil ako poradca, ktorý na základe svojich skúseností s konverziami historických budov, technických stavieb a archeologickej lokality mal povedať svoj názor na projekt v začínajúcej realizácii. Nakoniec prišiel s myšlienkou oslobodiť stavbu od zväzujúcich technických prvkov vzduchotechniky, chladenia a neekonomických princípov vykurovania. Ako povedal, „rozhodol sa veriť pôvodnej architektúre“. Prehodnotil vertikálne rozdelenie veľkej vnútornej hmoty na dve časti a navrhol zachovať vnútorné veľké priestory, ktoré ponúkal samotný interiér mlyna. Obslužné zázemie a toalety situoval na severnú stranu. A zásadne vyriešil opomenutú statiku. Fasáde ponechal ráz, aký pôvodne mala. Traktujú ju primerane veľké okná, ktoré ponechal a rozhodol sa ich tieniť nepriepustným vnútorným systémom. V južnej časti fasády navrhol na treťom podlaží veľké pásové okno, ktoré je tienené takisto spoľahlivým systémom z vnútra. Z interiéru okno pôsobí ako rozhľadňa na južnú stranu. Na východnej strane zrealizoval terasu, ktorá má výhľad na rieku Nitra, súkromné jazero a krajinu. Zároveň sa nachádza nad mlynským kolesom, ktoré sa stalo súčasťou návratu k priznanej histórii mlynu. Koleso, poháňané horným náhonom, funguje ako kinetická skulptúra.

Na východnú stranu medzi rieku Nitru a stavbu prinavrátil prírodné jazero, ktoré má priamy kontakt so stavbou cez juhovýchodné terasy. Tie sú prístupné z veľkej miestosti na prvom podlaží. Život v nanovo vytvorenom jazierku, kde je možné sa schladiť v letných mesiacoch, ožíva skôr, ako je stavba skolaudovaná. Darí sa tu už žabám, rybám, rastlinám. Celé jazero je udržiavané jednoduchým systémom cirkulácie vody. Má prírodnú zelenú farbu, funguje v exteriéri, akoby tu bolo odjakživa. Jeho zafarbenie je citované v niektorých detailoch na sklenených plochách zábradlia, hlavného vstupu mlynu smerom z ulice a na tienidle nového veľkého okna. Okolo jazera je úzky pás komunikačného chodníka z rovnakej palubovky, ako sú terasy. Dá sa obísť, prípadne sa zastaviť pri bývalej trafoveži, ktorá teraz funguje ako skokanský mostík a rozhľadňa. Jazero v lete slúži ako súkromné prírodné kúpalisko.

Vo vnútri mlyna architekt ponechal pôvodný masívny drevený skelet, ktorý člení priestor na tri podlažia, obslužná časť je dobudovaná tehlovými priečkami. Zariadenie sa prispôsobuje kancelárskej, rokovacej funkcii či oddychovým miestam. Kancelárske priestory sú „open space“, dolnej časti dominuje veľký krb. Ten vykuruje prieduchmi vyvedenými do druhého a tretieho podlažia celú budovu. Architekt podľa vlastných slov dôveroval architektúre stavby natoľko, že sa spoľahol na prirodzenú cirkuláciu vzduchu v pôvodnej stavbe. Vykurovanie funguje cez vlastné krbové kúrenie, doplnené kotlami, a je akumulované pôvodným masívnym drevom v trámoch a v hrúbkach stien samotnej stavby. Veľkým úspechom konverzie je, keď architekt pochopí organizmus stavby. Viktor Šabík pochopil nielen organizmus, ale aj podporil celú osobnú históriu rodiny okolo mlyna, ktorá sa dlho zdráhala rekonštrukciu podstúpiť. Nad mlynom sa totiž „vznáša duch starej matky“, ktorá celý komplex mlyna a obytných stavieb vybudovala a ktorej fotografie sú na stenách novozrekonštruovaného mlyna. Podľa nich sa dali jednoducho nájsť riešenia či v exteriéri alebo v interiéri. Samé sa totiž ponúkajú. Dá sa z nich vyčítať, že mlyn bol v minulosti sociálno-kultúrnym centrom obce. Aj keď dnes neslúži pôvodnému účelu, sídlo v ňom našla firma, ktorá sa zaoberá vodohospodárskou energetikou. S rekonštrukciou sa kruh uzavrel, vyzerá to na happy end. Architekt bol jeho dôležitou súčasťou.

Ivana Moncoľová