S Václavem Girsou / vedoucím ústavu památkové péče / FA ČVUT

Rozsiahlosť komplexu objektov Officine Grandi Riparazioni (OGR), Veľkých opravných dielní na údržbu lokomotív, ilustruje dôležitosť, akú zohral rozvoj železníc v procese premeny Turína na priemyselné mesto. Pôsobivá a zároveň stroho jednoduchá architektúra priestranných hál, ktoré sú situované dnes už v súvisle zastavanom území, ako aj ich spoločensko-historické pozadie, predurčilo charakter nového využitia. Talianski architekti 5+1AA navrhli novú architektúru pre výstavné priestory tak, že sa len zľahka dotýka pôvodných konštrukcií a necháva naďalej dýchať priemyselnú atmosféru, ktorá podfarbuje súčasné kultúrne podujatia.

Uvedený problém rezonuje v odborných kruhoch už niekoľko desaťročí a napriek tomu, že sa dospelo aj v teoretickej rovine k jeho konkrétnemu pomenovaniu a k určitým východiskám na jeho riešenie, stále pretrvávajú tie isté nedostatky, vyplývajúce z rovnakých príčin, ktorých spoločným menovateľom je v podstate nechuť popasovať sa s niektorými technickými problémami. Proces obnovy historického prostredia možno prezentovať na dvoch odlišných príkladoch – objektu na Hlbokej v Bratislave a budovy mincovne v Kremnici.

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva bol prijatý generálnou konferenciou UNESCO v roku 1972. Cieľom bolo vytvoriť podmienky na ochranu a zachovanie tých častí kultúrneho dedičstva ľudstva, ktoré majú význam ako dokument zásadného pokroku ľudskej civilizácie v rozličných oblastiach života, alebo ako unikátne lokálne riešenia životných podmienok a potrieb človeka. Za najvážnejšie ohrozenie kultúrneho dedičstva ľudstva boli identifikované meniace sa sociálne a ekonomické podmienky vo svete1). Architektonická tvorba je ich súčasťou – niekedy ako iniciátor, inokedy ako dôsledok. Preto sa naskytajú otázky: Aký je jej aktuálny stav? Ako sa uplatňuje v prostredí najprísnejšej ochrany diel našich predkov?